bl. Anna Katarína Emmerichová

/podnet na rozjímanie/

„On, hoci ma božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži…“ (Flp 2,6-8)

„Kým sa budem modliť na mieste, ktoré som si vybral, vy zostaňte tu a bdejte. Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Pamätajte, že duch je ochotný, ale telo je slabé!“

Keď to povedal, trýznený vnútornou úzkosťou zišiel úzkym chodníčkom do jaskynky hlbokej asi šesť stôp. Videla som, ako sa do jaskyne, do ktorej sa Pán utiahol modliť, tlačia príšery.

Tu, na úpätí Olivovej hory, Adam a Eva horko oplakávali svoj hriech. Videla som našich prarodičov na tom istom mieste, na ktorom Ježiš zložil svoju božskú prirodzenosť do rúk Najsvätejšej Trojice a tak zveril svoju nevinnú ľudskú prirodzenosť Božej spravodlivosti. Týmto vznešeným činom lásky sa Spasiteľ odovzdal Otcovi ako zmierna obeta za naše hriechy.

Videl všetky hriechy sveta, ktoré spáchali ľudia od svojho prvého pádu, v celej ich ohavnosti. V nekonečnom žiali Ježiš prosil nebeského Otca, aby odpustil ľudom ich obludné zmýšľanie a urážky, pričom ponúkol sám seba ako najvyššie zadosťučinenie.

V jaskyni sa tiesnili strašidelné obrazy a obrazy náruživostí, zlozvykov a ničomností ľudského pokolenia. Videla som, ako sa Spasiteľ poddal svojej ľudskej prirodzenosti a vzal na seba hanebnosti sveta. Vidiac nespočetné hriechy, ktoré mu neúnavne predostieral satan, spotil sa, bol vyčerpaný a utrápený. Satan mu hovoril:

„Čože?!… Aj toto chceš vziať na seba a znášať za to trest?“

Jeho ľudská stránka pod obrovskou ťarchou našich hriechov takmer podľahla, keď tu od východu zažiaril z neba pás veľmi jasných lúčov. To prichádzali zástupy anjelov z neba, ktorých poslal nebeský Otec, aby dodali jeho božskému Synovi nové sily. Ježiš sa dostal na hranicu duchovného utrpenia, váha ľudských hriechov ho nesmierne ťažila a spôsobovala mu hroznú bolesť, zatiaľ čo sa mu zlí duchovia posmievali a démoni okolo neho vrieskali. Nakoniec, napriek desivým vidinám, Ježiš posilnený anjelmi vzal všetko na seba. Nesmierne miloval Boha a ľudí, obete vlastných náruživostí.

Diabol ignoroval to, že Ježiš je Boží Syn. Myslel si, že je to len spravodlivý človek a pokúšal ho všetkými spôsobmi tak, ako to robil na púšti. Satan ukazoval svätej Pánovej duši jeho skutky milosrdenstva tak, akoby boli hriechmi proti svetu a proti Bohu. Pokúšal sa vykresliť ich tak, akoby nemali nijakú hodnotu a akoby nemohli uspokojiť božskú spravodlivosť, dokonca až tak, akoby boli príčinou pohoršenia a pádu pre mnohých ľudí.

Ako prefíkaný farizej mu satan vyčítal nedostatky a pohoršenia, ktoré zavinili jeho apoštoli a učeníci, zmätok, ktorý vyvolali narušením starých zvyklostí, a medzi iným obvinil Ježiša, že bol príčinou vyvraždenia neviniatok a trápenia v živote jeho rodičov. Obvinil ho z toho, že neuzdravil niekoľkých chorých a že nezachránil Jána Krstiteľa pred smrťou, a ešte z mnohých iných vecí.

Ježiš sa vytrvalo modlil, no naďalej ho zalieval pot a kŕčovite sa chvel. Tým, že dovolil diablovi, aby mu spôsoboval utrpenie za hriechy zomrelých, hlavne tých, ktorí boli spravodliví a v okamihu smrti pochybovali dokonca aj o svojich dobrých skutkoch, umožnil, aby nadobudlo prevahu jeho nekonečné milosrdenstvo.

Neuveriteľný nevďak ľudí voči Bohu jatril Pánovi rany duše a spôsoboval mu obrovskú bolesť. Vtedy sa obrátil na Otca:

„Abba, Otče! Ak je to možné, odním odo mňa tento horký kalich!“

Ale vzápätí dodal:

„Nech sa však stane nie moja, ale tvoja vôľa!“

Hoci jeho vôľa bola totožná s vôľou Otca, Ježišova ľudská prirodzenosť sa triasla pred smrťou. Videla som, ako sa mu znetvorila tvár a pery zbledli. Vytackal sa z jaskyne a pobral sa k trom apoštolom, ktorí zostali vonku.

Keď videl, že zaspali, slabý a zármutkom vyčerpaný Pán zakopol a padol na zem blízko nich. Stále ho obklopovali strašné vidiny, pomaly sa zdvihol a povedal:

„Prečo spíte? Nemohli ste bdieť aspoň hodinu?“

Traja apoštoli sa medzitým zobudili a keď videli Pána zadychčaného a spoteného, rýchlo vstali a chceli zavolať ostatných apoštolov. Ježiš však zastavil Petra so slovami:

„Nevolajte ostatných, nechcem, aby ma takto videli, lebo by o mne pochybovali a upadli by do pokušenia. Ale vy, čo ste videli Syna človeka osláveného, môžete ho vidieť aj v mrákotách a opusteného. Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je ochotný, ale telo je slabé a choré.“

Ježiš si nevšímal, že jeho obľúbených apoštolov opanoval strach a úzkosť. Asi po štvrť hodine sa znovu vrátil do jaskyne. Bolo asi jedenásť hodín v noci.

Traja apoštoli sa zronení pýtali jeden druhého:

„Čo sa s ním deje? Je celkom opustený.“

Zakryli si hlavy a začali sa modliť.

Medzitým v Jeruzaleme Panna Mária, Mária Magdaléna, Mária Kleofášova, Mária Salome a Salome odišli z večeradla do domu Márie, Markovej matky. Všetky si robili starosti o Ježiša, najmä jeho Matka, ktorá vedela o Judášovej zrade.

So srdcom plným úzkosti sa vrátil Ježiš do jaskyne. Padol dolu tvárou a s rozpätými rukami sa modlil k nebeskému Otcovi.

Anjeli ho utešovali a ukazovali mu našich prarodičov v stave svätej nevinnosti, keď ešte nosili vo svojich srdciach Boha, ale aj v stave, keď ich poškvrnil pád.

Spasiteľ videl nevýslovné utrpenie, ktorým bude musieť prejsť jeho duša, aby vykúpil človeka z dedičného hriechu, ktorý je príčinou všetkého súženia.

Anjeli mu ukázali, že on, Boží Syn, je jedinou ľudskou bytosťou oslobodenou od hriechu, ktorá môže vziať na seba dlh celého ľudstva a prekonať odpor človeka k utrpeniu a smrti.

Jeho svätá duša videla budúce utrpenie, ktoré doľahne na jeho apoštolov, učeníkov a mučeníkov. Zrodenie Cirkvi medzi tieňmi a svetlom, kacírstvo, schizmy a všetky formy márnivosti i hanebné hriechy kléru. Vlažnosť a ničomnosti množstva domnelých kresťanov. A taktiež rozvrat Božieho kráľovstva na zemi a obludné vyobrazenia nevďaku a zneužívania ľudí. Svojím mučeníctvom obnovil vo svete prikázanie spásonosnej lásky a stal sa božským Spasiteľom pre tých, ktorí sa po stáročia snažili uniknúť pekelným plameňom a priblížiť sa k Božiemu svetlu.

Ľudstvo skazené hriechom sa chystal vykúpiť vlastným utrpením. Musel teda vypiť tento horký kalich, aby sa stal „pravdou“, „bránou“ a „cestou“ k Otcovi.

Videla som, ako Ježišovi, ktorý mal pred očami obraz ľudskej nevďačnosti, stekajú po čele kvapky krvi. Stáli pred ním davy ľudí, ktorí ho nenávideli a odmietli niesť kríž spolu s ním. Trpel za svoju Cirkev, ktorú založil na skale a ktorú brány pekelné nepremôžu.

Diabol ho však chcel vyprovokovať a pýtal sa ho:

„Naozaj chceš trpieť za toto množstvo nevďačníkov?“

Videla som zástupy nepriateľov môjho božského Ženícha, fanatikov, modloslužobníkov, nepriateľov Cirkvi: slepých, ochrnutých, hluchých, nemých a dokonca aj deti. Boli slepí, lebo nechceli vidieť pravdu, ochrnutí, lebo nechceli kráčať cestou pravdy, nemí, lebo ju nechceli hlásať ostatným, a hluchí, lebo odmietali počúvať Božie napomínanie. Deti, ktoré rástli bez Boha, ktoré rodičia a učitelia viedli k vrtkavému poznaniu sveta. Ich mi bolo najviac ľúto, lebo deti Ježiš najviac miloval.

Keby som chcela, mohla by som veľmi dlho rozprávať o tom, ako Ježiša urážajú nehodní kňazi v Oltárnej sviatosti…

Videla som anjelov, ako prstom ukazovali na obrazy, ktoré sami vytvárali, ale nepočula som, čo hovorili. Chápala som len, že veľmi spolucítia s Pánovým utrpením. Kvôli všetkým tým hrozným hriechom Ježiš tak vnútorne trpel, že po jeho tele tiekla krv.

V tom istom čase som videla, ako spolu s Ježišom znáša duchovnú agóniu Panna Mária. Božia Matka bola ešte v záhrade Márie, Markovej matky, a utešovali ju zbožné ženy, hlavne pani domu a verná Mária Magdaléna. Viackrát omdlela, pričom ruky úpenlivo vystierala smerom ku Getsemanskej záhrade.

Aj Ježiš s pohnutím myslel na utrpenie svojej Matky.

Bol to veľmi silný a dojímavý pohľad.

Ostatní ôsmi apoštoli, vyľakaní a trápení pochybnosťami, išli si pohľadať nejakú skrýšu. Aj učeníkov trápila neistota a blúdili po Jeruzaleme dúfajúc, že sa dozvedia nejakú správu o Ježišovi.

Už bola takmer polnoc. Ježiš pokračoval v rozhovore s nebeským Otcom, keď sa pod ním otvorila zem a on sa ocitol na osvietenej cestičke, ktorá viedla do predpeklia. Božský Majster videl Adama a Evu, starých patriarchov, prorokov a spravodlivých, rodičov jeho Matky, Jána Krstiteľa a veľký zástup kňazov, mučeníkov, blahoslavených a svätcov budúcej Cirkvi. Všetci mali na hlave víťazný veniec, ktorý si vyslúžili svojím utrpením a vytrvalým bojom proti zlu. Nádhera takéhoto víťazstva sa spájala so zásluhami, ktoré malo priniesť jeho nastávajúce umučenie. Obklopili ho, povzbudzovali, aby zavŕšil obetu svojej krvi, ktorá je prameňom vykúpenia a duchovného života všetkých ľudí dobrej vôle. Tento pohľad skľúčeného Ježiša posilnil. Potom mu anjeli ukázali všetky podrobnosti umučenia, ktoré ho čaká. Keď sa videl, ako visí úplne nahý na kríži, aby tak pykal za všetky ľudské necudnosti, vrúcne prosil Otca, aby ho ušetril od tohto nesmierneho poníženia. Jeho modlitba bola vyslyšaná a pomohol mu súcitný človek, ktorý mu dal svoj odev.

Po vízii jeho umučenia na kríži ho opustili aj anjeli. Vyčerpaný padol na zem, akoby už umieral. Jeho telo zápasilo so smrťou a lomcovala ním triaška. Jaskyňu osvetľovali mesačné lúče.

Náhle zažiarilo v jaskyni iné svetlo. Bol to anjel, ktorého poslal Boh. Mal oblečené kňazské rúcho a v rukách niesol malý kalich. Vznášajúc sa nad zemou priložil kalich k Ježišovým ústam a potom zmizol. Tak Pán prijal kalich svojho utrpenia, ktorý mu dodal mimoriadnu silu. Niekoľko minút ešte zotrval v ďakovnej modlitbe, potom vstal, utrel si z tváre pot a vrátil sa k apoštolom. Keď vychádzal z jaskyne, videla som, akú má bledú a strápenú tvár. Vzbudzovala hlboký súcit. Všimla som si však, že jeho krok bol priamy a istý. Mesačné svetlo a nádhera hviezd sa mi videli oveľa prirodzenejšie.

Peter, Jakub a Ján, vysilení úzkosťou, opäť so zakrytými hlavami spali. Zarmútený Ježiš na nich zavolal a povedal, že teraz nie je čas na spanie, majú vstať a modliť sa, lebo prišla hodina pravdy. Upozornil ich, že sa vydá svojim nepriateľom bez odporu. Prosil, aby pomáhali jeho Matke, a súcitne sa vyjadril o svojom zradcovi. No Peter zvolal:

„Obránime ťa! Idem zavolať ostatných!“

Ježiš ho zastavil a ukázal do doliny, na druhý breh potoka Cedron, odkiaľ sa vo svetle fakieľ približoval ozbrojený zástup.

Toto vydanie je skrátenou verziou obsiahleho diela, ktoré zostavil a vydal Clemens Brentano v roku 1833 (Horké utrpenie nášho Pána Ježiša Krista podľa videní bohabojnej Anny Kataríny Emmerichovej). (uverejnené na stránka lifenews.sk)

V sobotu (6. 4.) si Slováci zvolili nového prezidenta Slovenskej republiky.

Ľud zvažoval, premýšľal a nakoniec sa rozhodol. Zvíťazil kandidát, ktorého heslom bolo vrátiť Slovensku pokoj.

Môžeme Pánu Bohu ďakovať, že náš národ, hoci dlhodobo balamutený agresívnou progresívno – liberálnou propagandou, rozhodol sa pre hodnoty ako je mier, rozvážnosť, vlastná suverenita a presadzovanie ponajprv našich národných záujmov.

Obdivuhodné bolo – o to viac pre Slovákov – také nečakané zjednotenie sa na jednom kandidátovi. Ako mnohé frakcie odložili žabomyšie spory, pochopiac, že nemôžeme chcieť všetko podľa seba, ale všetci spoločne môžeme získať aspoň trošku. Akoby sa nad nami ukázali opäť zviazané Svätoplukove prúty aj s ich ponaučením.

Obzvlášť milé bolo počuť z úst novozvoleného prezidenta slová, aby Pán Boh ochraňoval Slovensko. Áno, kiež by i naďalej bdela ruka Všemohúceho nad nami, aby sme nestratili svoju identitu, neutopili svoju budúcnosť v krvi, nevyťali svoje korene, odmietli zákony idúce proti prírode i zdravému rozumu a popri všetkom nestratili zo zreteľa aj svoj večný cieľ.

Slovenskej republike, Slovákom i všetkým našim občanom blahoželám k novému prezidentovi.

A blahoželám aj novému pánu prezidentovi! Nech mu nechýba múdrosť, zdravie, Božie požehnanie, prezieravosť, statočnosť, obetavosť, čestnosť, pravdivosť, odvaha a láska k vlasti. Nech svoj mandát preberie a napĺňa so všetkou zodpovednosťou a pokorou.

Budeme sa modliť, aby mal silu plniť to, čo si predsavzal a národu pred voľbami vo svojom programe sľúbil. Kiež by sme sa nesklamali. Po tom všetkom, čo sme si museli zniesť za posledné roky, najmä počas obdobia covid-šialenstva, si to my, občania Slovenska, viac ako zaslúžime.

Bohu vďaka.

František Mašek

Litmanová, hora Zvir, január 2024

Dnešný svet sa nachádza vo veľkom zmätku. Nepokoje, dá sa povedať v každej časti sveta, vojny, zemetrasenia, záplavy, nešťastia každého druhu. Taký je dnešný svet! Ale žiaľ, aj Cirkev sa zmieta….

Drahí bratia a sestry, prepáčte mi, ale musím sa vyjadriť k niečomu veľmi zlému a nebezpečnému aj v Cirkvi! To, čo sa udialo pred Vianocami vo Vatikáne, napriek tomu, že kongregácia v roku 2021, Kongregácia pre náuku viery, s podpisom pápeža vydala vyhlásenie, že nie je možné požehnávať homosexuálne páry, lebo hriech sa nemôže požehnávať, ale päť dní pred Vianocami 2023 tá istá kongregácia toto zmenila. Čo to však znamená? Že sa už môže požehnávať hriech? Pýtam sa, kde sa to uberá Cirkev?

Žiaľ, vidíme, že nielen tento svet nejde správnou cestou, ale musíme priznať, že aj Cirkev sa odkláňa od nemenných Božích právd a zásad! Lepšie povedané, že iba niektorí v Cirkvi. Laici, kňazi, biskupi, kardináli a teraz dokonca i sám pápež. Je to nepochopiteľné, veď to narobí veľa chaosu a zmätku a hlavne diabol bude ryžovať pri odpade viery u mnohých ľuďoch. Takým spôsobom sa podľa mňa Cirkev čaká veľké delenie, bolestné delenie. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina biskupov zostane verná, pravovernému učeniu Cirkvi, a že k tej vernosti budú viesť aj veriaci Boží ľud. Preto sa odvtedy po svätom ruženci modlím stále za jednotu Katolíckej Cirkvi. A dokonca už je aj takým verejným tajomstvom, že sú snahy vytvoriť akúsi univerzálnu cirkev, do ktorej by sa mali zliať jednotlivé cirkvi. Je to blud! Nedá sa to inak nazvať. Ale buďme si istí, že nech sa deje čokoľvek, môže nás zachrániť iba Ježiš Kristus, ktorý prišiel na túto zem, aby premohol hriech, diabla, smrť, ba celé peklo. On je naša najväčšia istota. Lebo On je cesta, pravda a život. Jeho sa pevne držme. (úryvok, celá na videu)

záznam:

napísal Raymond Ibrahim preklad pôvodného článku: Jihad on Churches in France

preložil: René David (text v češtine)

Džihád proti francúzskym kostolom.

Křesťanské kostely jsou předmětem útoků po celé západní Evropě, existuje mnoho nedávných příkladů z Rakouska, Německa, Itálie a Švédska.

Žádný stát na Západě nezažívá tolik útoků vůči svým kostelům jako Francie, kdysi nazývaná „nejstarší dcerou církve“.

Investigativní novinářka Amy Mek 1. července 2023 tweetovala:

„Útoky na kostely jsou ve Francii běžné; průměrně jsou vandalizovány dva kostely denně – jsou vypalovány, ničeny, ponechávány svému osudu a jejich farníci jsou obětováni na oltář politické korektnosti. Kněží jsou neustále v ohrožení. Kdy ponesou francouzští politici odpovědnost za otevřené hranice?“

Tato poslední otázka bezděčně poukazuje na viníky – migranty z muslimského světa, kde nejsou útoky na kostely nic neobvyklého.

Například v červenci 2023 muslimové ve Francii napadli a znesvětili několik kostelů tak, že rozbili dveře a okna jednoho kostela a na jeho stěny nasprejovali graffiti urážející Ježíše a oslavující Mohameda. Nejméně dva historické kostely byly zapáleny – kostel z 16. století v obci Drosnay a kostel svatého Jiří (Saint-Georges) z 12. století v městečku De La Haye-Descartes – po rozsáhlých nepokojích vyvolaných zastřelením muslimského recidivisty Nahela Merzouka policisty 27. června.

Francouzské úřady nejenže předstíraly, že v těchto dvou historicky cenných kostelech prostě vypukl požár – „protože do nich pravděpodobně uhodil blesk“ – ale úřady také trvaly na tom, že jinak mírumilovné muslimy vyprovokovalo k nepokojům policejní násilí – zabití muslima.

Pokud by tomu tak skutečně bylo, tak co si máme myslet o tom, že muslimové napadají kostely ve Francii již celá desetiletí? Níže je přehled útoků, ke kterým došlo předtím, než policisté 27. června zastřelili zločince Nahela Merzouka:

26. června: Kostel svatého Lazara (Saint-Lazare) byl znesvěcen a vykraden. Jiný kostel stojící poblíž byl muslimy silně poničen 5. července.

20. června: „Gang studentů“ vtrhl do kostela svatého Rocha (Saint Roch) v Nice, mladíci se ze srandy polévali svěcenou vodou a křičeli „Alláhu Akbar“, což je, jak zpráva uvádí, „během islamistických útoků běžné“. První místostarosta Nice Anthony Borré v dopise svým zjevně lhostejným nadřízeným napsal, aby takové záležitosti brali vážně:

„Po islamistickém útoku na baziliku Notre-Dame v našem městě spáchaném 29. října 2020 [kdy muslim v kostele za pokřiku „Alláhu Akbar“ zabil dvě Francouzky – jedné uřezal hlavu – a jednoho dalšího muže] neberete v úvahu, jak traumatické a bolestivé je pro naše spoluobčany poslouchat v kostele takové věci. Tváří v tvář těmto pokusům o destabilizaci naši společnosti a útokům na naši sekulární Republiku musí být naše reakce silná a kolektivní.“

23. června: Tři muslimové ve věku od 12 do 13 let vtrhli za pokřiku „Alláhu Akbar“ během odpolední mše do kostela svatého Josefa (Saint Joseph) v Nice. Je dobré si také připomenout, že právě v Nice muslim v roce 2016 zavraždil 84 lidí.

12. června: Gang muslimů – popisovaný pouze jako „skupina mladých lidí“ – po vloupání do kostela surově zbil otce Josepha Eida z farnosti Notre-Dame-du-Liban a nadávali mu „špinavý křesťane“. Při útěku před zasahujícími kolemjdoucími vykřikovali další „protikřesťanské urážky“.

Muslimové také zmlátili 80letého katolického kněze z kostela svatého Vincence z Pauly (Saint Vincent de Paul) ve městě Saint-Étienne. 80letého otce Francise Palleho srazili na zem a kopali do něj tak dlouho, dokud neupadl do bezvědomí (podle poslední zprávy byl v kritickém stavu). Ačkoliv k tomuto útoku došlo 30. června, tři dny po zabití Nahela Merzouka policií, diecéze uvedla, že to s nepokoji nemá nic společného a jde spíše o běžnou kriminalitu.

3. června byl těžce poškozen kostel v obci Mailhac.

28. května: Několik „neidentifikovaných“ lidí vniklo a poničilo kostel svatého Vavřince (Saint-Laurent) ve městě Cugnaux, kde je velká muslimská komunita: počmárali kříž, svrhli na zem svíčky, poškodili ikony – a nakonec kostel zapálili. Zasáhl naštěstí náhodný kolemjdoucí a přivolal hasiče, kteří rychle dorazili a požár uhasili. V reakci na to starosta Cugnaux Albert Sanchez vyzval k širšímu „dialogu a porozumění mezi různými náboženskými a kulturními komunitami našeho města“, protože „v rozmanitosti je naše síla a hrdost“.

4. května: Nápis „Ať žije islám“ a další arabské nápisy byly nalezeny nasprejované na zdech kostela ve městě Lieusaint ležícím v departementu Seine-et-Marne. Zpráva dodává, že „to není poprvé, co byl tento kostel napaden…. Několik soch bylo poškozeno a svrženo.“

16. března: Muž, „evidovaný policií jako islamistický radikál“ vtrhl do kostela svatého Hippolyta (Saint-Hippolyte) v Paříži a narušil bohoslužbu. Ukradl šest stop vysoký kříž z plexiskla, který podpíral dřevěného Krista starého 400 let. Později byl kříž nalezen nedaleko „rozbitý na mnoho kusů,“ uvedla policie.

8. března: Muslimský migrant vnikl na hřbitov kostela svatého Ludvíka (Saint-Louis) ve městě Évreux a polámal a znesvětil kříže na přibližně 30 hrobech.

2. března: Muž popsaný jako „africký typ“ poničil kostel svatého Eustacha (Saint-Eustache), jeden z největších kostelů v Paříži a rozbil ochranné sklo oltáře hasicím přístrojem. Podle zprávy byl „modus operandi podezřelého… podobný tomu v kostele svatého Františka Xaverského (Saint-François-Xavier), který byl poničen v úterý 28. února.“

Zpráva ze 17. března informovala o tom, že během deseti týdnů mezi lednem a polovinou března 2023 bylo poničeno nebo zapáleno celkem osm pařížských kostelů.

Výše je uvedeno jen několik příkladů: o většině útoků na kostely ve Francii místní média ani neinformují. Investigativní novinářka Sonja Dahlmans popsala další podrobnosti:

„Kříže, varhany, oltáře a další náboženské symboly jsou ve francouzských kostelech pravidelně ničeny nebo kradeny. Poškozovány jsou také sochy svatých. V kostele ve městě Angers byla letos v dubnu sedmi sochám svatých uražena hlava, ruka nebo noha. Soše Marie byla uražena hlava v kostele svatého Martina ve městě Choicy-le-Roi. Vandalové také ve starých kostelech pravidelně rozbíjejí vitráže, například v obci Guerlesquin. V kapli svatého Josefa (Saint-Joseph) ve městě Saint-Pol-de-Léon vandalové loni sekerou rozsekali dveře kostela a rozbili všechna okna kostela. Zničili také všechny kříže a další náboženské symboly.“

„Vandalové se nevyhýbají ani kostelním hřbitovům. Ve Velsy bylo v červnu 2022 poškozeno a vykradeno 150 hrobů. Pachatelé odnesli nebo zničili kříže na hrobech a další náboženské symboly. V květnu téhož roku bylo zničeno osmnáct hrobů u kostela v Rocquemontu. V srpnu 2022 byla na hřbitově v obci Guignicourt-sur-Vence ukradena socha Marie.“

Zdá se, že kostelům byl ve Francii vyhlášen džihád a vedení země předstírá, že se nic neděje.

Mapa vydaná webem Christianophobie.fr, která označuje červenou značkou každé místo, kde byl v letech 2017-2018 napaden kostel ve Francii, vypadá jako válečná zóna. Prakticky celá mapa Francie je pokryta červenou barvou. Dokonce i fact-checkingový web Snopes, který se prezentuje jako konečný arbitr v tom, co je skutečná a co falešná zpráva, přesnost této mapy uznal a snažil se její zjištění minimalizovat:

„Zatímco tato mapa je často sdílena, jako by ukazovala všechny kostely, které byly ve Francii ‚zničeny‘, ve skutečnosti dokumentuje širokou škálu incidentů, jako je vandalismus, krádež a žhářství, ke kterým došlo jak v kostelech, tak i na hřbitovech v letech 2017 a 2018.“

„Je třeba také poznamenat, že i když tato mapa dokumentuje některé relativně závažné trestné činy, jako je žhářství a svrhávání kostelních soch, tak mnoho z těchto značek poukazuje na poškození stěn kostelů graffiti. Našli jsme také jednu značku pro narušení bohoslužby.“

Jinými slovy, podle webu Snopes není nasprejování džihádistických, protikřesťanských graffiti na stěny kostela a přerušení bohoslužby muslimským vetřelcem křičícím „Alláhu Akbar“ dostatečně „závažné“.

Člověk si klade otázku, jestli by úřady byly tak ležérní, kdyby nějaký křesťan poničil mešitu nebo do ní vnikl a vykřikoval tam křesťanská hesla?

Nemělo by tedy být překvapivé, že oficiální mainstreamová reakce na džihád vedený proti francouzským kostelům spočívá v předstírání nevědomosti, jak to zachycuje jeden poněkud surrealistický titulek v magazínu Newsweek: „Katolické kostely jsou ve Francii znesvěcovány – a odpovědná místa netuší proč.“

I když je tento článek v Newsweeku napsán poctivě a zaznamenává „záplavu útoků proti katolickým kostelům“ – včetně „žhářství“, „vandalismu“ a znesvěcování“, tak se v něm nikde neobjevují slova „muslimové“, „migranti“ nebo dokonce „islamisté“. Spíše jsou zmiňovány „anarchistické a feministické skupiny“ nenávidějící kostely jako symboly patriarchátu, který je třeba zrušit“.

Logická dedukce jasně ukazuje, že většinu útoků na kostely mají na svědomí muslimové. Novinářka Sonja Dahlmans napsala:

„Podle zprávy OBSE z roku 2022 je Francie v první pětici evropských zemí s největším počtem spáchaných protikřesťanských trestných činů z nenávisti. V první pětici jsou dále Španělsko, Německo, Spojené království a Švédsko.“

Těchto pět zemí má ještě něco společného: výrazně početnou muslimskou populaci. Ačkoliv „anarchistické a feministické skupiny“ působí také v Polsku, Maďarsku a dalších východoevropských zemích, tak tam mají velmi málo útoků na kostely – a také málo muslimů.

Existují samozřejmě „praktické“ důvody, proč jsou všechny tyto muslimské útoky na francouzské kostely hromadně zamlžovány. Představte si například, jak by se dal chápat tragický požár katedrály Notre Dame v roce 2019, kdyby bylo všeobecně známo, že bezpočet kostelů v každém koutě Francie čelí neustálým útokům, včetně žhářství, ze strany významného podílu muslimů v populaci? Když katedrála Notre Dame vzplanula, tak se stovky muslimů otevřeně radovaly.

Raymond Ibrahim je autor knih Defenders of the West, Sword and Scimitar, Crucified Again, and The Al Qaeda Reader, významný spolupracovník Gatestone Institute sponzorovaný nadací Shillman Foundation a spolupracovník nadace Judith Rosen Friedman při Middle East Forum.

prevzaté z: www.gatestoneinstitute.org

26. decembra, na sv. Štefana, mučeníka sa vo farskom kostole v Beckove uskutočnila jasličková pobožnosť detí, ktorú zorganizovali a nacvičili starostliví rodičia. Ďakujeme za milý zážitok. Veríme, že sme si aj takto dôstojne a s láskou uctili nášho Spasiteľa, Pána Ježiša Krista, ktorého narodenia oslavujeme. Na jej záver bolo zasvätenie detí a rodín Svätej rodine: Ježiša, Márie a Jozefa. Všetkým, ktorí ste sa pričinili o to, aby sa pobožnosť vydarila, vyslovujem úprimné Pán Boh zaplať!

Modlitba zasvätenia:

Ježiš, Mária, Jozef, vy ste tvorili na zemi pozemskú rodinu, plnú lásky samotného Boha a vo vzájomnej jednote ste zachovávali Jeho svätý zákon lásky. To je dôvod, prečo vám záleží na každom človeku, na každej ľudskej rodine. Matka Mária, Kráľovná rodiny, naše rodiny v zjednotení dnes prichádzajú k tvojím nohám a zasväcujú sa tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu. Pod tvojou materinskou ochranou veď  mladých a naše rodiny k svojmu Božskému Synovi, Ježišovi Kristovi. Pane Ježišu, spojení v tvojom svätom mene, prosíme, posväcuj a zjednocuj vo svojom Božskom Srdci našich mladých, deti, naše rodiny i tých skôr narodených, všetkých ktorí sme sa tu zišli a to na mocný príhovor Nepoškvrneného  Srdca tvojej Matky Panny Márie. Učiň svojou mocou, aby naše srdcia žili v Božej láske a jednote, ako vaše srdcia a aby nás nič nedokázalo odlúčiť. Božské Srdce nášho Pána Ježiša Krista a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, ktoré bijete v zjednotenej láske, osobitne vám zasväcujeme deti, mladých a rodiny. Veďte ich výchovu v Duchu Svätom, v pokore, láske, viere a oddanosti Vám i svätej Cirkvi. Ako domáca cirkev, nech sú naše rodiny spoločenstvom pravej viery, modlitby, vernej lásky, obetavej služby a tiež spoločenstvom ľudských a kresťanských čností. Božské Srdce Ježišovo, Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, nevinné a statočné srdce sv. Jozefa, ochraňujte naše rodiny od útokov satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete.  Amen.

zopár fotiek:

a nejaký ten amatérsky videozáznam:

---

---

Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.  (Jn 15, 18-19)

Sv. otče, Benedikt XVI.

Je to už rok, čo si Ťa Pán povolal k sebe.

My však nezabúdame. Ako by sme mohli?!

Veď vieme, koho sme v Tebe stratili.

Múdreho otca, láskavého pastiera, dôveryhodného učiteľa a mocnú prekážku pred záplavou zla a besnením pekla a jeho poskokov tu na zemi.

Naučil si nás kľačať pred Pánom. Otvoril si nám cestu k strateným pokladom. Viedol si nás svojimi príhovormi a knihami k hlbšiemu poznaniu Pána a rozjímaniu o ňom.

Hlboko si miloval Pána Ježiša, a keďže svet Pána Ježiša nenávidí, nenávidel aj teba.

Modlíme sa za Teba a prosíme, aby si sa aj Ty za nás prihováral u Pána. Aby sme nestratili lásku, vieru a nádej, aby sme ostali bdelí, verní a vytrvalí počas dní ťažkých skúšok a nakoľko je možné, aby sa ten čas, kvôli záchrane vyvolených, skrátil. Aby čím skôr prišlo veľké víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie a spoločenská vláda a kráľovstvo jej milovaného Syna Božieho, nášho Pána Ježiša Krista.

Ak mu ty teraz pripravíš dôstojný príbytok vo svojej duši, On ti pripraví príbytok nad všetky tvoje očakávania a predstavy u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.

Zanechaj hriech, hriešne návyky a Pán zanechá trest, ktorý si si privolával.

Rob pokánie a v nebi bude nad tebou väčšia radosť ako nad sto spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Buď k sebe úprimný a čestný, pros o milosrdenstvo a Pán ťa obdarí odpustením i pokojom, aký tento svet dať nemôže.

Ach vtedy, ó najsvätejšia Panna, daj, aby sme pocítili sladkosť tvojho materinského Srdca a silu tvojej pomoci, ktorú máš u Srdca Ježišovho; poskytni nám bezpečné útočište v samom prameni milosrdenstva, aby sme ho v nebi s tebou mohli chváliť na veky vekov. Amen.

Tu je malá zbierka citátov od Otcov a učiteľov Cirkvi. Dnes je dôležité uchovať si to, čo je trvalou Tradíciou Cirkvi od jej samotného začiatku. V otázke praktizovanej homosexuality je to jasné a úplné odsúdenie. V atmosfére dementnej šialenosti, uprostred ktorej sme teraz ponorení, môžu aj zdravo a kresťansky zmýšľajúci ľudia upadnúť do nepochopenia „dialógu“ (akoby sme mohli viesť dialóg so zlom). Pre naše vlastné dobro a dobro našich detí, aby sme zabránili tomu, aby sa spoločnosť roztrhala na kusy, a pre dobro samotných homosexuálov, ktorí si svojím zvráteným správaním dláždia cestu do pekla, musíme postaviť proti tomuto rozbehnutému pokusu o homosexualizáciu spoločnosti jasné a jednoznačné odsúdenie Cirkvi tohto hriechu, ktorý volá po pomste pred Bohom. Od svojho počiatku Cirkev len pripomínala zlorečenie samotného Svätého písma a odsúdila homosexuálne praktiky ústami svätých Otcov, starovekých cirkevných spisovateľov uznávaných za svedkov Posvätnej Tradície.

1.    svätý Augustín: „Zločiny spáchané sodomitmi musia byť odsúdené všade a vždy“

Medzi prvými prehovoril veľký svätý Augustín (354-430), biskup v Hippo a učiteľ Cirkvi: „Zločiny, ktoré sú proti prírode, napríklad tie páchané sodomitmi, musia byť všade a vždy odsúdené a potrestané. Aj keby ich spáchali všetci ľudia, všetci by boli zahrnutí do toho istého božského odsúdenia: Boh v skutočnosti nestvoril ľudí, aby sa dopúšťali takéhoto zneužívania seba samých. Keď je pod vplyvom zvrátenej vášne zhanobená samotná prirodzenosť, ktorú Boh stvoril, je narušená samotná jednota, ktorá musí existovať medzi Bohom a nami“ (Sv. Augustín, Vyznania, kap. III, str. 8).

2.    svätý Gregor Veľký: „Bolo správne, že sodomiti zahynuli ohňom a sírou“

Svätý Gregor I., pápež (540-604), známy ako „Veľký“, učiteľ Cirkvi, vidí hriech tela homosexuálov symbolicky v síre, ktorá padala na Sodomu. „To, že síra evokuje pach tela, potvrdzuje aj samotná história Svätého písma, keď hovorí o daždi ohňa a síry, ktoré Pán nechal spadnúť na Sodomu. Rozhodol sa tým potrestať zločiny tela a samotná povaha jeho trestu zvýraznila hanbu tohto zločinu. Pretože síra zapácha, oheň horí. Bolo teda správne, že Sodomčania, horiaci zvrátenými túžbami pochádzajúcimi z pachu tela, zahynuli súčasne ohňom a sírou, aby si zo spravodlivého trestu uvedomili zlo spáchané popudom zo strany zvrátenej túžby“ (Sv. Gregor Magnus, Morálny komentár k Jóbovi, XIV, 23, zv. II, s. 371).

3.    svätý Ján Zlatoústy: Homosexuálna vášeň je diabolská

Cirkvevným otcom, ktorý najčastejšie odsúdil hriechy proti prirodzenosti, bol svätý Ján Zlatoústy (asi 344-407), konštantínopolský patriarcha a učiteľ Cirkvi. Uvádzame tu pasáže z homílie – komentára na list sv. Pavla Rimanom: „Všetky vášne sú nečestné, pretože duša je viac poškodená a ponížená hriechmi ako telo chorobami; ale najhoršia zo všetkých vášní je žiadostivosť medzi mužmi. (…) Hriechy proti prirodzenosti (contro natura) sú najťažšie a menej uspokojujúce, že sa nedá ani povedať, že prinášajú potešenie, pretože skutočným potešením je len to, čo sa zhoduje s prirodzenosťou. Ale keď Boh niekoho opustil, všetko je zvrátené! Preto sú nielen ich (homosexuálne) vášne satanské, ale aj ich životy sú diabolské. (…) Preto vám hovorím, že títo sú ešte horší ako vrahovia a že by bolo lepšie zomrieť, ako žiť takto zneuctený. Vrah iba oddeľuje dušu od tela, zatiaľ čo títo ničia dušu v tele. Akýkoľvek hriech spomeniete, nespomeniete žiaden, ktorý by sa vyrovnal tomuto. Ak by si tí, ktorí ním trpia, skutočne uvedomili, čo sa s nimi deje, radšej by tisíckrát zomreli, než by sa tomu podriadili. Nie je nič, absolútne nič, bláznivejšie alebo škodlivejšie, ako táto zvrátenosť“ (Sv. Ján Zlatoústy, Homilia IV. v Epistula Pauli ad Romanos; porov. Patrologia Graeca, zv. 47, kol. 360-362).

4.    svätý Peter Damiani: „Táto neresť svojou závažnosťou prevyšuje všetky ostatné neresti…“

Počas celého stredoveku, t. j. v období formovania západnej kresťanskej civilizácie, Cirkev neprestávala podporovať cnosť zdržanlivosti a obnovovať odsúdenie neresti proti prirodzenosti; týmto spôsobom sa ho podarilo zredukovať na veľmi zriedkavý a okrajový jav. Spomedzi svätcov, ktorí v stredoveku bojovali proti homosexuálnej neresti, bol jedným z najväčších svätý Peter Damiani (1007-1072), učiteľ Cirkvi, reformátor benediktínskeho rádu a veľký cirkevný spisovateľ a kazateľ. Vo svojom Liber Gomorhanus, napísanom okolo roku 1051 pre pápeža svätého Leva IX., s veľkou vervou odsudzuje duchovnú skazu, ku ktorej sú odsúdení tí, ktorí praktizujú túto neresť. (…) “Táto neresť by sa vôbec nemal považovať za obyčajná neresť, pretože svojou závažnosťou prevyšuje všetky ostatné neresti. Zabíja totiž telo a znečisťuje ho, ničí dušu, zháša svetlo rozumu, vyháňa Ducha Svätého z chrámu duše. (…)“ (op. cit., in Patrologia Latina, zv. 145, coll. 159-190).

5.    svätý Tomáš Akvinský: homosexualita „uráža samotného Boha ako usporiadateľa prírody“

Svätý Tomáš Akvinský (1224-1274), veľký dominikánsky teológ vyhlásený Cirkvou ako „Doctor communis“ kresťanstva, vo svojej vznešenej Summa Theologica opisuje homosexualitu ako najvážnejšiu neprirodzenú neresť.

„Nestriedmosť je nanajvýš trestuhodná z dvoch dôvodov. Predovšetkým preto, že je mimoriadne odporná ľudskej dokonalosti, keďže sa týka pôžitkov, ktoré máme spoločné so surovcami. (…) Po druhé preto, že sa to zvrchovane protiví šľachetnosti a slušnosti, keďže v rozkošiach týkajúcich sa nestriedmosti je zatemnené svetlo rozumu, z ktorého sa odvíja všetka vznešenosť a krása cnosti. (…) Neresti tela, ktoré sa týkajú nestriedmosti, hoci sú menej závažné z hľadiska viny, sú však závažnejšie z hľadiska hanby. V skutočnosti sa závažnosť hriechu týka odklonu od cieľa, zatiaľ čo hanba sa týka hanebnosti, ktorá sa hodnotí predovšetkým s ohľadom na neslušnosť hriechu. (…) Ale neresti, ktoré porušujú pravidlá ľudskej prirodzenosti, sú ešte trestuhodnejšie. Treba ich odvodiť od takého druhu nestriedmosti, ktorej sú istým spôsobom nadmierou – to je prípad tých, ktorí radi jedia ľudské mäso, pária sa so šelmami alebo hriech sodomitov“ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, II- II, q. 142, a. 4).

Stručne povedané, poriadok správne používaného rozumu  (recta ratione) pochádza od človeka, namiesto toho poriadok prirodzenosti pochádza priamo od samotného Boha. Preto „pri hriechoch proti prírode, v ktorých sa porušuje prirodzený poriadok, sa uráža sám Boh ako usporiadateľ prírody (prirodzeného poriadku)“ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, II-II, q. 154, a. 12).

6.    svätá Katarína Sienská: prekliata neresť znechutená samotnými démonmi

Podobne aj veľká svätá Katarína Sienská (1347-1380), učiteľka spirituality a učiteľka Cirkvi, ostro odsúdila homosexualitu.

Vo svojom diele Dialóg Božej Prozreteľnosti, v ktorom uvádza poučenia, ktoré dostávala od samotného Ježiša, sa takto vyjadruje o neprirodzenej neresti: „Nielen, že majú tú nečistotu a krehkosť, ku ktorej ste naklonení všetci kvôli svojej krehkej prirodzenosti (hoci rozum, keď to chce slobodná vôľa, túto vzburu utíši), ale tí mizerní ľudia nebrzdia túto krehkosť: naopak, robia horšie, páchajú prekliaty hriech proti prirodzenosti. Ako slepí a hlúpi ľudia, keďže svetlo ich rozumu je zatemnené, nespoznajú zápach a biedu, v ktorej sa nachádzajú. Pretože sa to hnusí nielen Mne, ktorý som najvyššia a večná čistota (pre ktorého je to také ohavné, že pre tento jediný hriech bolo mojím súdom zničených päť miest, keďže moja spravodlivosť ich už nechcela viac znášať), ale tiež sa to nepáči démonom, ktorí sa stali pánmi tých mizerných ľudí. Nie že by démoni nemali radi zlo, takmer akoby sme povedali, že majú radi nejaké dobro, ale preto, že ich prirodzenosť je anjelská, a preto sa im hnusí vidieť alebo sledovať, ako sa pácha ten nesmierny hriech“  (Sv. Katarína Sienská, cit. kapitola 124).

7.    svätý Bonaventúra: na vianočnú noc „všetci sodomiti zomreli na celej zemi“

Františkán, svätý Bonaventúra (1217-1274), učiteľ Cirkvi s titulom “Doctor Seraphicus”, keď vysveľuje niektoré zázračné skutočnosti, ktoré sa udiali v čase Narodenia Pána v Betleheme, uvádza, že: „Všetci sodomiti, muži i ženy, zomreli na celej zemi, podľa toho, čo pripomenul svätý Hieronym, keď komentoval žalm „Svetlo sa narodilo spravodlivým“, aby zdôraznil, že Ten, ktorý sa narodil, prichádza reformovať prirodzenosť a podporovať čistotu“ (sv. Bonaventúra, kázeň XXI., In Nativitate Domini, povedaná v kostole Santa Maria v Porziuncole, in Opera Omnia, zväzok IX, s. 123).

8.    svätý Bernardín zo Sieny: „prekliata sodomia… šokuje intelekt“

Spomedzi tých, ktorí v tom čase hovorili a písali proti oživeniu tejto neresti, bol snáď najvýznamnejší františkán svätý Bernardín zo Sieny (1380-1444), slávny kazateľ, známy svojou náukou a svätosťou. Vo svojej kázni XXXIX hovorí:

„Na svete niet hriechu, ktorý by zasiahol dušu viac, ako hriech prekliatej sodomie. Tento hriech vždy nenávideli všetci, ktorí žili podľa Boha, (…) Vášeň pre nenáležité formy je blízka šialenstvu; táto neresť rozrušuje intelekt, ničí vznešeného a štedrého ducha, sťahuje od vznešených myšlienok k najnižším, robí bojazlivými, zlostnými, tvrdohlavými a zatvrdilými, servilne nevýraznými a neschopnými ničoho. Navyše, keďže duša je vzrušená neukojiteľnou túžbou užívať si, neriadi sa rozumom, ale zúrivosťou. (…) Dôvodom je to, že sú zaslepení a tam, kde by mali mať vznešené a veľké myšlienky, ako tí, ktorí majú veľkého ducha, ich to láme a rozbíja a redukuje na hnusné veci, zbytočné, hnilobné, a títo ľudia nemôžu byť nikdy spokojní. (…) Tak ako má jeden človek väčšiu účasť na Božej sláve ako iný, tak aj v pekle sú miesta, kde je viac bolesti a človek ju cíti viac, ako druhý. Ten, kto žil s neresťou sodomie, pociťuje väčšiu bolesť ako iný, pretože toto je väčší hriech“ (San Bernardino zo Sieny, Predica XXXIX in Predicae vulgaris, s. 896-897 a 915).

9.    svätý Peter Canisius: Sodomiti porušujú prirodzený a Boží zákon

Jezuita svätý Peter Kanízius (1521-1597), učiteľ Cirkvi, vo svojom slávnom Katechizme zhrnul učenie Cirkvi takto:

„Ako hovorí Sväté písmo, sodomiti boli veľmi zlí ľudia a príliš hriešni. Svätý Peter a svätý Pavol odsudzujú tento hanebný a ohavný hriech. V skutočnosti Písmo odsudzuje obludnosť takýchto obscénností týmito slovami: “Pohoršenie Sodomčanov a Gomorčanov sa znásobilo a ich hriech sa príliš prehĺbil. Preto anjeli povedali spravodlivému Lótovi, ktorému sa veľmi hnusila hanebnosť sodomitov: Opustime toto mesto atď.“ (…) Sväté písmo nemlčí o príčinách, ktoré sodomitov dohnali k tomuto veľmi ťažkému hriechu, a ktoré k nemu môžu dotlačiť aj iných. V knihe proroka Ezechiela čítame: „Toto bola neprávosť Sodomy: pýcha, presýtenosť jedlom, hojnosť majetku a lenivosť ich a ich dcér; nepomáhali chudobným a núdznym, ale boli pyšní a robili to, čo je v mojich očiach ohavné; preto som ju zničil“ (Ez 16, 49-50). Tí, ktorí sa nehanbia za porušovanie božského a prirodzeného zákona, sú otrokmi tejto nehanebnosti, voči ktorej sa nebude nikdy cítiť dostatočný odpor. Tí, ktorí sa nehanbia prestupovať Boží a prirodzený zákon.“ (Sv. Peter Canisius, Summa Doctrina Christianae, III a/b, s. 455).

Z diela „Cirkev a homosexualita – Dôvody pre nemenné odsúdenie“ (Kultúrne centrum Lepanto, Rím, príloha k „Lepantu“ č. 138, január 1995)

uverejnené s láskavým súhlasom prekladateľa