Ak mu ty teraz pripravíš dôstojný príbytok vo svojej duši, On ti pripraví príbytok nad všetky tvoje očakávania a predstavy u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.

Zanechaj hriech, hriešne návyky a Pán zanechá trest, ktorý si si privolával.

Rob pokánie a v nebi bude nad tebou väčšia radosť ako nad sto spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Buď k sebe úprimný a čestný, pros o milosrdenstvo a Pán ťa obdarí odpustením i pokojom, aký tento svet dať nemôže.

Ach vtedy, ó najsvätejšia Panna, daj, aby sme pocítili sladkosť tvojho materinského Srdca a silu tvojej pomoci, ktorú máš u Srdca Ježišovho; poskytni nám bezpečné útočište v samom prameni milosrdenstva, aby sme ho v nebi s tebou mohli chváliť na veky vekov. Amen.

Tu je malá zbierka citátov od Otcov a učiteľov Cirkvi. Dnes je dôležité uchovať si to, čo je trvalou Tradíciou Cirkvi od jej samotného začiatku. V otázke praktizovanej homosexuality je to jasné a úplné odsúdenie. V atmosfére dementnej šialenosti, uprostred ktorej sme teraz ponorení, môžu aj zdravo a kresťansky zmýšľajúci ľudia upadnúť do nepochopenia „dialógu“ (akoby sme mohli viesť dialóg so zlom). Pre naše vlastné dobro a dobro našich detí, aby sme zabránili tomu, aby sa spoločnosť roztrhala na kusy, a pre dobro samotných homosexuálov, ktorí si svojím zvráteným správaním dláždia cestu do pekla, musíme postaviť proti tomuto rozbehnutému pokusu o homosexualizáciu spoločnosti jasné a jednoznačné odsúdenie Cirkvi tohto hriechu, ktorý volá po pomste pred Bohom. Od svojho počiatku Cirkev len pripomínala zlorečenie samotného Svätého písma a odsúdila homosexuálne praktiky ústami svätých Otcov, starovekých cirkevných spisovateľov uznávaných za svedkov Posvätnej Tradície.

1.    svätý Augustín: „Zločiny spáchané sodomitmi musia byť odsúdené všade a vždy“

Medzi prvými prehovoril veľký svätý Augustín (354-430), biskup v Hippo a učiteľ Cirkvi: „Zločiny, ktoré sú proti prírode, napríklad tie páchané sodomitmi, musia byť všade a vždy odsúdené a potrestané. Aj keby ich spáchali všetci ľudia, všetci by boli zahrnutí do toho istého božského odsúdenia: Boh v skutočnosti nestvoril ľudí, aby sa dopúšťali takéhoto zneužívania seba samých. Keď je pod vplyvom zvrátenej vášne zhanobená samotná prirodzenosť, ktorú Boh stvoril, je narušená samotná jednota, ktorá musí existovať medzi Bohom a nami“ (Sv. Augustín, Vyznania, kap. III, str. 8).

2.    svätý Gregor Veľký: „Bolo správne, že sodomiti zahynuli ohňom a sírou“

Svätý Gregor I., pápež (540-604), známy ako „Veľký“, učiteľ Cirkvi, vidí hriech tela homosexuálov symbolicky v síre, ktorá padala na Sodomu. „To, že síra evokuje pach tela, potvrdzuje aj samotná história Svätého písma, keď hovorí o daždi ohňa a síry, ktoré Pán nechal spadnúť na Sodomu. Rozhodol sa tým potrestať zločiny tela a samotná povaha jeho trestu zvýraznila hanbu tohto zločinu. Pretože síra zapácha, oheň horí. Bolo teda správne, že Sodomčania, horiaci zvrátenými túžbami pochádzajúcimi z pachu tela, zahynuli súčasne ohňom a sírou, aby si zo spravodlivého trestu uvedomili zlo spáchané popudom zo strany zvrátenej túžby“ (Sv. Gregor Magnus, Morálny komentár k Jóbovi, XIV, 23, zv. II, s. 371).

3.    svätý Ján Zlatoústy: Homosexuálna vášeň je diabolská

Cirkvevným otcom, ktorý najčastejšie odsúdil hriechy proti prirodzenosti, bol svätý Ján Zlatoústy (asi 344-407), konštantínopolský patriarcha a učiteľ Cirkvi. Uvádzame tu pasáže z homílie – komentára na list sv. Pavla Rimanom: „Všetky vášne sú nečestné, pretože duša je viac poškodená a ponížená hriechmi ako telo chorobami; ale najhoršia zo všetkých vášní je žiadostivosť medzi mužmi. (…) Hriechy proti prirodzenosti (contro natura) sú najťažšie a menej uspokojujúce, že sa nedá ani povedať, že prinášajú potešenie, pretože skutočným potešením je len to, čo sa zhoduje s prirodzenosťou. Ale keď Boh niekoho opustil, všetko je zvrátené! Preto sú nielen ich (homosexuálne) vášne satanské, ale aj ich životy sú diabolské. (…) Preto vám hovorím, že títo sú ešte horší ako vrahovia a že by bolo lepšie zomrieť, ako žiť takto zneuctený. Vrah iba oddeľuje dušu od tela, zatiaľ čo títo ničia dušu v tele. Akýkoľvek hriech spomeniete, nespomeniete žiaden, ktorý by sa vyrovnal tomuto. Ak by si tí, ktorí ním trpia, skutočne uvedomili, čo sa s nimi deje, radšej by tisíckrát zomreli, než by sa tomu podriadili. Nie je nič, absolútne nič, bláznivejšie alebo škodlivejšie, ako táto zvrátenosť“ (Sv. Ján Zlatoústy, Homilia IV. v Epistula Pauli ad Romanos; porov. Patrologia Graeca, zv. 47, kol. 360-362).

4.    svätý Peter Damiani: „Táto neresť svojou závažnosťou prevyšuje všetky ostatné neresti…“

Počas celého stredoveku, t. j. v období formovania západnej kresťanskej civilizácie, Cirkev neprestávala podporovať cnosť zdržanlivosti a obnovovať odsúdenie neresti proti prirodzenosti; týmto spôsobom sa ho podarilo zredukovať na veľmi zriedkavý a okrajový jav. Spomedzi svätcov, ktorí v stredoveku bojovali proti homosexuálnej neresti, bol jedným z najväčších svätý Peter Damiani (1007-1072), učiteľ Cirkvi, reformátor benediktínskeho rádu a veľký cirkevný spisovateľ a kazateľ. Vo svojom Liber Gomorhanus, napísanom okolo roku 1051 pre pápeža svätého Leva IX., s veľkou vervou odsudzuje duchovnú skazu, ku ktorej sú odsúdení tí, ktorí praktizujú túto neresť. (…) “Táto neresť by sa vôbec nemal považovať za obyčajná neresť, pretože svojou závažnosťou prevyšuje všetky ostatné neresti. Zabíja totiž telo a znečisťuje ho, ničí dušu, zháša svetlo rozumu, vyháňa Ducha Svätého z chrámu duše. (…)“ (op. cit., in Patrologia Latina, zv. 145, coll. 159-190).

5.    svätý Tomáš Akvinský: homosexualita „uráža samotného Boha ako usporiadateľa prírody“

Svätý Tomáš Akvinský (1224-1274), veľký dominikánsky teológ vyhlásený Cirkvou ako „Doctor communis“ kresťanstva, vo svojej vznešenej Summa Theologica opisuje homosexualitu ako najvážnejšiu neprirodzenú neresť.

„Nestriedmosť je nanajvýš trestuhodná z dvoch dôvodov. Predovšetkým preto, že je mimoriadne odporná ľudskej dokonalosti, keďže sa týka pôžitkov, ktoré máme spoločné so surovcami. (…) Po druhé preto, že sa to zvrchovane protiví šľachetnosti a slušnosti, keďže v rozkošiach týkajúcich sa nestriedmosti je zatemnené svetlo rozumu, z ktorého sa odvíja všetka vznešenosť a krása cnosti. (…) Neresti tela, ktoré sa týkajú nestriedmosti, hoci sú menej závažné z hľadiska viny, sú však závažnejšie z hľadiska hanby. V skutočnosti sa závažnosť hriechu týka odklonu od cieľa, zatiaľ čo hanba sa týka hanebnosti, ktorá sa hodnotí predovšetkým s ohľadom na neslušnosť hriechu. (…) Ale neresti, ktoré porušujú pravidlá ľudskej prirodzenosti, sú ešte trestuhodnejšie. Treba ich odvodiť od takého druhu nestriedmosti, ktorej sú istým spôsobom nadmierou – to je prípad tých, ktorí radi jedia ľudské mäso, pária sa so šelmami alebo hriech sodomitov“ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, II- II, q. 142, a. 4).

Stručne povedané, poriadok správne používaného rozumu  (recta ratione) pochádza od človeka, namiesto toho poriadok prirodzenosti pochádza priamo od samotného Boha. Preto „pri hriechoch proti prírode, v ktorých sa porušuje prirodzený poriadok, sa uráža sám Boh ako usporiadateľ prírody (prirodzeného poriadku)“ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, II-II, q. 154, a. 12).

6.    svätá Katarína Sienská: prekliata neresť znechutená samotnými démonmi

Podobne aj veľká svätá Katarína Sienská (1347-1380), učiteľka spirituality a učiteľka Cirkvi, ostro odsúdila homosexualitu.

Vo svojom diele Dialóg Božej Prozreteľnosti, v ktorom uvádza poučenia, ktoré dostávala od samotného Ježiša, sa takto vyjadruje o neprirodzenej neresti: „Nielen, že majú tú nečistotu a krehkosť, ku ktorej ste naklonení všetci kvôli svojej krehkej prirodzenosti (hoci rozum, keď to chce slobodná vôľa, túto vzburu utíši), ale tí mizerní ľudia nebrzdia túto krehkosť: naopak, robia horšie, páchajú prekliaty hriech proti prirodzenosti. Ako slepí a hlúpi ľudia, keďže svetlo ich rozumu je zatemnené, nespoznajú zápach a biedu, v ktorej sa nachádzajú. Pretože sa to hnusí nielen Mne, ktorý som najvyššia a večná čistota (pre ktorého je to také ohavné, že pre tento jediný hriech bolo mojím súdom zničených päť miest, keďže moja spravodlivosť ich už nechcela viac znášať), ale tiež sa to nepáči démonom, ktorí sa stali pánmi tých mizerných ľudí. Nie že by démoni nemali radi zlo, takmer akoby sme povedali, že majú radi nejaké dobro, ale preto, že ich prirodzenosť je anjelská, a preto sa im hnusí vidieť alebo sledovať, ako sa pácha ten nesmierny hriech“  (Sv. Katarína Sienská, cit. kapitola 124).

7.    svätý Bonaventúra: na vianočnú noc „všetci sodomiti zomreli na celej zemi“

Františkán, svätý Bonaventúra (1217-1274), učiteľ Cirkvi s titulom “Doctor Seraphicus”, keď vysveľuje niektoré zázračné skutočnosti, ktoré sa udiali v čase Narodenia Pána v Betleheme, uvádza, že: „Všetci sodomiti, muži i ženy, zomreli na celej zemi, podľa toho, čo pripomenul svätý Hieronym, keď komentoval žalm „Svetlo sa narodilo spravodlivým“, aby zdôraznil, že Ten, ktorý sa narodil, prichádza reformovať prirodzenosť a podporovať čistotu“ (sv. Bonaventúra, kázeň XXI., In Nativitate Domini, povedaná v kostole Santa Maria v Porziuncole, in Opera Omnia, zväzok IX, s. 123).

8.    svätý Bernardín zo Sieny: „prekliata sodomia… šokuje intelekt“

Spomedzi tých, ktorí v tom čase hovorili a písali proti oživeniu tejto neresti, bol snáď najvýznamnejší františkán svätý Bernardín zo Sieny (1380-1444), slávny kazateľ, známy svojou náukou a svätosťou. Vo svojej kázni XXXIX hovorí:

„Na svete niet hriechu, ktorý by zasiahol dušu viac, ako hriech prekliatej sodomie. Tento hriech vždy nenávideli všetci, ktorí žili podľa Boha, (…) Vášeň pre nenáležité formy je blízka šialenstvu; táto neresť rozrušuje intelekt, ničí vznešeného a štedrého ducha, sťahuje od vznešených myšlienok k najnižším, robí bojazlivými, zlostnými, tvrdohlavými a zatvrdilými, servilne nevýraznými a neschopnými ničoho. Navyše, keďže duša je vzrušená neukojiteľnou túžbou užívať si, neriadi sa rozumom, ale zúrivosťou. (…) Dôvodom je to, že sú zaslepení a tam, kde by mali mať vznešené a veľké myšlienky, ako tí, ktorí majú veľkého ducha, ich to láme a rozbíja a redukuje na hnusné veci, zbytočné, hnilobné, a títo ľudia nemôžu byť nikdy spokojní. (…) Tak ako má jeden človek väčšiu účasť na Božej sláve ako iný, tak aj v pekle sú miesta, kde je viac bolesti a človek ju cíti viac, ako druhý. Ten, kto žil s neresťou sodomie, pociťuje väčšiu bolesť ako iný, pretože toto je väčší hriech“ (San Bernardino zo Sieny, Predica XXXIX in Predicae vulgaris, s. 896-897 a 915).

9.    svätý Peter Canisius: Sodomiti porušujú prirodzený a Boží zákon

Jezuita svätý Peter Kanízius (1521-1597), učiteľ Cirkvi, vo svojom slávnom Katechizme zhrnul učenie Cirkvi takto:

„Ako hovorí Sväté písmo, sodomiti boli veľmi zlí ľudia a príliš hriešni. Svätý Peter a svätý Pavol odsudzujú tento hanebný a ohavný hriech. V skutočnosti Písmo odsudzuje obludnosť takýchto obscénností týmito slovami: “Pohoršenie Sodomčanov a Gomorčanov sa znásobilo a ich hriech sa príliš prehĺbil. Preto anjeli povedali spravodlivému Lótovi, ktorému sa veľmi hnusila hanebnosť sodomitov: Opustime toto mesto atď.“ (…) Sväté písmo nemlčí o príčinách, ktoré sodomitov dohnali k tomuto veľmi ťažkému hriechu, a ktoré k nemu môžu dotlačiť aj iných. V knihe proroka Ezechiela čítame: „Toto bola neprávosť Sodomy: pýcha, presýtenosť jedlom, hojnosť majetku a lenivosť ich a ich dcér; nepomáhali chudobným a núdznym, ale boli pyšní a robili to, čo je v mojich očiach ohavné; preto som ju zničil“ (Ez 16, 49-50). Tí, ktorí sa nehanbia za porušovanie božského a prirodzeného zákona, sú otrokmi tejto nehanebnosti, voči ktorej sa nebude nikdy cítiť dostatočný odpor. Tí, ktorí sa nehanbia prestupovať Boží a prirodzený zákon.“ (Sv. Peter Canisius, Summa Doctrina Christianae, III a/b, s. 455).

Z diela „Cirkev a homosexualita – Dôvody pre nemenné odsúdenie“ (Kultúrne centrum Lepanto, Rím, príloha k „Lepantu“ č. 138, január 1995)

uverejnené s láskavým súhlasom prekladateľa

Zemou, po ktorej 33 rokov chodil náš Spasiteľ a Pán, Bohočlovek Ježiš Kristus, zemou, kde hlásal evanjeliovú blahozvesť o odpúšťaní a láske, zemou kde vylial svoju krv pri dobrovoľnej obeti na kríži za nás hriešnikov, aby nás uzmieril s Bohom a nemusela už tiecť žiadna iná, v zemi kde ustanovil a ponúkol ľuďom novú a večnú zmluvu, skrze ktorú smieme vstúpiť do hriechom strateného raja, opäť od 7. 10. 2023 tečie krv nevinných.

Smutná a bolestná tragédia, ktorá nadobúda obludnosť genocídy. Len preto, že tak málo ľudí verí Jemu, jedinému opravdivému kráľovi pokoja a mieru. Tak málo ľudí mu načúva a tak málo ľudí ho miluje a poslúcha.

Modlime sa za obyvateľov Sv. Zeme, za zomierajúcich, trpiacich, ubiedených a zúfalých, za ukončenie zatemnenia rozumu a svedomia mocných, ktorí rozpútali pre svoje temné chúťky a zištné ciele teror a vojnu.

Nezabúdajme, že medzi Palestíncami sú aj kresťania a tí musia znášať často príkoria aj od sionistov aj od moslimov. Tak ako za Izraelcami stoja USA a západní spojenci, za Palestíncami stojí arabský svet. Ale kto si zastane kresťanov? Sú vždy prví na rane. Nech ich posilňuje naša modlitba, naše príhovory, pokiaľ je možné i iná adresná pomoc. Ale hlavne vedomie, že je pri nich neustále náš Pán.

Pane Ježišu, daruj mier a pokoj zemi, ktorú si posvätil svojou prítomnosťou, keď si žil na zemi ako človek nám vo všetkom podobný, okrem hriechu. Navštív nás svojou milosťou, svojím odpustením a svojou spravodlivosťou.

Kto mlčí a nechce vidieť krivdu, môže si povedať, že je bez podielu viny?

Ak pre to, aby ste boli smutní zo smrti detí, musíte najprv poznať ich národnosť, potom máte veľký problém.

Od začiatku poslednej tragédie v Izraeli a Gaze uplynul mesiac.

V Gaze zahynulo viac ako 10 000 Palestínčanov a viac ako 1400 Izraelov.

Generálny tajomník OSN António Guterres povedal, že sa tu odvíja tragédia kolosálnych rozmerov. Situácia v Pásme Gazy je „krízou ľudstva“, vyhlásil. Obidve strany konfliktu obvinil z vojnových zločinov.    /BBC/

„V pásme Gazy bolo zabitých viac ako 10 800 ľudí, z toho takmer 70 % sú ženy a deti. V priemere každých 10 minút zomrie v pásme Gazy jedno dieťa,“ povedal Tedros Adhanom Ghebreyesus na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN o situácii  na Blízkom východe. /riaditeľ WHO – svetová zdrav. organizácia/

Počet zabitých detí v pásme Gazy je vyšší ako v akomkoľvek inom konflikte od roku 2019.  /CNN/

VIAC kliknite sem, fotografie tu uverejnené, však nie sú pre citlivé povahy:…

Pásmo Gazy: „Viac ako 40 percent zabitých v enkláve počas štyroch týždňov konfliktu tvoria batoľatá a dospievajúci,“   The Guardian.

Podľa údajov z Gazy a izraelského ministerstva zdravotníctva, od 7. októbra zomrelo v dôsledku konfliktu viac ako 3257 detí, z toho najmenej 3195 v Gaze, 33 na Západnom brehu Jordánu a 29 v Izraeli. Zároveň podľa posledných výročných správ generálneho tajomníka OSN o deťoch a ozbrojených konfliktoch v roku 2022 zomrelo 2 985 detí v 24 krajinách, v roku 2021 – 2 515 a v roku 2020 – 2 674 detí v 22 krajinách.   /Charitatívna organizácia Save the Children/

Pásmo Gazy sa zmenilo na cintorín pre deti.  James Elder, oficiálny zástupca Detského fondu OSN /UNICEF/.

Izrael používa muníciu s bielym fosforom v pásme Gazy a v Libanone. /Amnesty International/

Reakcia Izraela na útok palestínskeho militantného hnutia Hamas zo 7. októbra sa už podobá na niečo, čo sa blíži pomste.  Írsky premiér Leo Varadkar /3.11. 2023 Hospodárske noviny/

„Nebude žiadne prímerie bez návratu našich rukojemníkov, hovoríme to našim nepriateľom aj našim priateľom,“ povedal izraelský premiér Netanjahu na návšteve leteckej základe Ramon v južnom Izraeli, informuje TASR podľa denníka The Guardian a agentúry AP.

„Budeme pokračovať, kým ich neporazíme,“ povedal predseda izraelskej vlády armádnym príslušníkom na základni.

Ozbrojenci palestínskeho militantného hnutia Hamas pri rozsiahlom útoku na Izrael zabili pred štyrmi týždňami viac ako 1400 ľudí. Do pásma Gazy so sebou tiež odvliekli 242 ľudí ako rukojemníkov. /5.11.2023 aktuality.sk/

„Vojna je vždy porážkou! Každá vojna je porážkou, prosím, zastavte útoky a zbrane a pochopte, že terorizmus a vojna nevedú k žiadnemu riešeniu, ale len k smrti a utrpeniu toľkých nevinných ľudí.“ pápež František  /TKKBS/

Všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Pán Ježiš  (Mt 26, 52)

Mier je dielo spravodlivosti .

Heslo pápeža Pia XII (1939-58) je v časoch nových nepokojov, vojen a masakrov viac ako aktuálne. Kto posúdi, kto je v práve a kto nie? Jediný spravodlivý sudca je Boh. On pozná všetko a nič sa pred ním neskryje. A preto iba tá spravodlivosť, ktorá pochádza od neho, z jeho zákonov a nariadení,  je pravá. Iba ona je schopná zabezpečiť trvalý pokoj medzi národmi. Jej uskutočňovanie, bez malicherných a falošných výhovoriek, prináša pokoj a mier, ktorý pretrvá.

„Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ Pán Ježiš (Mt 5,9)

On (Kristus) bude súdiť národy a naprávať početné kmene, takže ony si zo svojich mečov ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky. Národ proti národu nezodvihne meč a nebudú sa priúčať boju. (Iz 2,4)

Máme mnoho dôvodov, prečo katolík nemá oslavovať halloween, ale by sa mu mal z diaľky vyhnúť. Pomenujme aspoň päť najzákladnejších:

1. Halloween je karikatúra katolíckej slávnosti Všetkých Svätých. V novodobých dejinách sa začal objavovať predovšetkým v USA v polovici 19. storočia v protestantskom prostredí ako symbol výsmechu a odmietania katolíckej úcty voči svätcom a pravde viery, ktorá vyznáva spoločenstvo svätých. (viď apoštolské Vyznanie viery) Už sám anglický názov „halloween“ nie je nič iné ako skomolená forma prvého označenia All Hallows´Eve, čiže vigília Všetkých Svätých. Tento sviatok nebeských víťazov začínal v predvečer samotného sviatku, teda 31. októbra. (ako každý veľký cirkevný sviatok, teda vigíliou) Práve tento deň si zvolili provokatéri z radov protestantov za deň svojej najväčšej aktivity. Katolícku liturgiu a vieru zosmiešňovali rúhavými predstaveniami, pri ktorých bez hanby používali pohanské rekvizity.

2. Nie je možné nevidieť pohanské korene halloweenu. Všetky pohanské náboženstvá praktizovali nejaký kult zomrelých predkov neraz aj s úsilím so záhrobím sa skontaktovať. Preto je v halloweenovom ošiale prítomných toľko obrazov duchov, strašidiel, mŕtvol a démonov.

3. Pokiaľ sa majú objaviť hostia z krajiny tieňov, tak musí logicky existovať niekto, kto ich odtiaľ privedie. Preto priebeh halloweenu sprevádza toľko čudesných a temných bytostí: čarodejnice, veštice, mágovia, černokňažníci, vyvolávači duchov, astrológovia a podobne. Halloween je teda jednoznačne spojený s okultizmom a mágiou.

4. Hlavným hrdinom halloweenu je však smrť. A to so všetkými jej symbolmi. Katolícka náuka definuje smrť ako prechod z pozemského života do večnosti. Oslava halloweenu sa však sústredí na morbídnosť biologickej stránky rozkladu a zániku. Prevládajú tu kostry, lebky, ľudské pozostatky, oživené mŕtvoly – tzv. nemŕtvi v odpudivých podobách, krv, upíri a iné strašidlá. Do takýchto kostýmov sa potom obliekajú tí, čo toto bláznovstvo praktizujú.

Niekto by mohol namietať, ale veď je to iba zábava. Čo je na tom také strašne zlé? Odpoveď znie: Všetko! Smrť je zlo. „Boh nestvoril smrť, ani sa nekochá v záhube žijúcich“ (Múd 1,13) Hry, pri ktorých sa robia žarty zo smrti, ženú ich účastníkov priamo do náručia toho, kto nesie zodpovednosť za jej existenciu, diabla. „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť“ (Múd 2, 23-24) Koho sa raz dotkla smrť, ostane navždy mŕtvy. Nikdy sa nevráti do plnosti života, jedine skrze zmŕtvychvstanie! Lenže pred touto pravdou propagátori halloweenu utekajú ako diabol pred svätenou vodou.

5. Halloween je zbožtenie definitívneho konca ľudského života, ktoré sa vyznačuje hnilobným procesom, rozkladom a oslavuje hnus a temnotu, a tak sa stáva šikmou plochou naklonenou k satanizmu.

Za zdanlivo nevinnou zábavkou sa kdesi v temnote desivo vyškiera diabolská bytosť. „Zabávajte sa, hrajte sa so smrťou,“ hovorí, „Zahrávajte sa s temnotou. Otvárajte tieto vráta, ja do nich veľmi rád vstúpim.“ Ukážem vám opravdivú temnotu, neodvolateľnú skutočnosť zatratenia. Ukážem vám ozajstnú smrť, bude to tá druhá smrť, ohnivé jazero z knihy Zjavenia sv. apoštola Jána: „Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. ¹⁵ A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 14-15) A môže sa nachádzať meno v knihe života toho, kto v podobe smrťky, či čarodejnice čerpal útechu v spoločenstve upírov, vlkodlakov, či iných temných bytostí? Práve takí, teda: „zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.“ (Zjv 21,8)

Žiaľ, toto nechce nikto počúvať, a tak bizarný tanec smrti prebieha veselo aj po uliciach kresťanského sveta. Bavia sa deti, bavia sa rodičia. A neuvedomujú si, že ak sa aj začiatok javí akokoľvek neškodný, koniec býva neraz tragický.

Existujú skutočné a overené príbehy, keď úplne nečakane, nevedno odkiaľ, sa v doposiaľ pokojnom a bezpečnom dome objaví hrozné zlo. Kolegyňa kolegyni z ničoho nič podreže hrdlo, syna nájdu rodičia obeseného na povale, milujúci otec rodiny naháňa svojich najbližších motorovou pílou. Malé dieťa znenazdajky začne mať nočné mory, milým tichým dospievajúcim chlapcom zrazu lomcuje amok nenávisti a zloby voči svojim najbližším, rodičom, súrodencom…  A potom sa len tak mimochodom zistí, že všetci horlivo a nadšene slávievali halloween. Toto sú skutočné príbehy. A je ich veľa.

Psychiatri a psychológovia si neraz nevedia dať rady. Nevedia vysvetliť, odkiaľ sa dnes berie na jednej strane toľko hnevu, agresie a nenávisti, na druhej strane zase toľko depresie, bezcitnosti a zúfalstva. Odborníci sa chytajú za hlavu pri otázke, prečo množstvo tých, ktorí musia vyhľadať pomoc exorcistov, rastie geometrickým radom.Naozaj to nevedia?

Jerzy Wolak, 29.10.2022, Pięć powodów, dla których nie wolno ci „świętować” Halloween, www.pch24.pl

90 rokov – Mons. Ján Sokol, emeritný arcibiskup a metropolita.

Dňa 9. októbra 2023 sa dožil požehnaného veku 90 rokov, bývalý arcibiskup trnavský a metropolita Slovenska Mons. Ján Sokol. Jeho biskupské heslo znie: „Renovatio spiritualis per Mariam“ v preklade: Duchovná obnova skrze Máriu.

Ďakujeme mu za jeho verné svedectvo kňazského života a úprimnú lásku k Cirkvi i Slovenskému národu.

A zo srdca mu blahoželáme!

Zaujímavosťou je aj to, že bol prvým metropolitom Slovenskej cirkevnej provincie po arcibiskupovi a metropolitovi Veľkej Moravy, sv. Metodovi. (Viac TU.)

Pán arcibiskup je aj spoluautorom zaujímavej knihy svojich spomienok s názvom: Je čas mlčať a čas hovoriť. Trnavskú arcidiecézu viedol v rokoch: 1987 – 2009.

Kázeň pri príležitosti životného jubilea J. Ex. Mons Jána Sokola, bývalého metropolitu a trnavského arcibiskupa:

Vaša Excelencia, otec arcibiskup Ján – náš drahý jubilant,

Vaša Excelencia, apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli,

otcovia arcibiskupi a biskupi,

milí kňazi, rehoľníci, rehoľné sestričky, drahí príbuzní jubilanta, otca arcibiskupa, priatelia, dobrodinci, predstavitelia spoločenského i politického života,

drahí bratia a sestry v Kristovi!

Múdrosť človeka so šedivými vlasmi

Jedna starobylá japonská múdrosť hovorí, že iba tá rodina si dokáže zachovať múdrosť a šťastie, ktorá má vo svojom strede človeka so šedivými vlasmi. Cirkev na Slovensku v tento deň ďakuje Všemohúcemu Bohu za dar života muža so šedivými vlasmi – arcibiskupa Jána Sokola. Deväťdesiat rokov je Božím požehnaním, ale je aj napísaným životným príbehom a svedectvom o láske Boha k stvorenému človeku a jeho kráčaním za Kristom. Oslava takéhoto jubilea je príležitosťou poďakovať, ale si aj zaspomínať na pekné okamihy života.

Je zaujímavé, že už v tom vyššom veku, keď sa dožijeme tých 70, 80, 90 rokov, tak väčšinou si spomíname len na tie dobré udalosti, krásne, pekné milé. A to menej dobré sa akoby stráca.

Ja si to tak všímam aj pri stolovaní, keď spolu sedíme s otcom arcibiskupom, a predtým aj s ostatnými otcami biskupmi – Tóthom, Vrablecom – že sme sa rozprávali stále o čomsi pozitívnom, veselom z ich mladosti, z detských rokov – ako keby to bola nevyčerpateľná studnica týchto dobrých spomienok.

Arcibiskup Ján Sokol sa narodil 9. októbra 1933. Pochádzal, skoro ako každý Slovák v tom čase, zo skromných pomerov. Zbožná veriaca rodina i celé rodné Jacovce neďaleko Topoľčian boli dobrým prostredím pre vznik kňazského povolania.

Po maturite na topoľčianskom gymnáziu v roku 1953 vstúpil do kňazského seminára v Bratislave. V tom roku sa hlásilo 30 seminaristov, no podľa numerus clausus – teda obmedzený počet, ktorý určila vtedajšia komunistická moc -, mohlo byť prijatých maximálne dvanásť uchádzačov. Chvála Bohu, medzi tými, ktorých prijali, bol aj mladý študent Ján Sokol.

Po štúdiu a formácií bol v júni 1957 vysvätený za kňaza. Jeho kňazské pôsobenie, zavŕšené službou arcibiskupa, má v istom zmysle rozmer biblickej plnosti. Ako kňaz pôsobil na siedmich miestach.

Prvou kaplánkou boli Šurany, druhou Levice, treťou zastávkou bol bratislavský Blumentál, farnosť Bratislava-Nové Mesto. Tu ovplyvnil život veľkej skupiny vysokoškolákov a študentov, ktorej dodnes zachovaný názov „Kačabar“ vyvoláva spomienky a úsmev na príjemne prežitú mladosť a duchovné vedenie mladým kaplánom, dôstojným pánom Jánom Sokolom. Snáď si otec arcibiskup ani neuvedomil za tie roky, za tých dvadsať rokov, čo sme spolu, ja už vlastne o tej kačabarskej partii viem viac než on, lebo niečo on už zabudol a mne sa to nejako v pamäti drží. Keď vidím, že sa k nemu blíži niekto s úsmevom v takom strednom či staršom veku, tak už viem – no toto je určite niekto z kačabarskej partie. A je to také milé. Myslím si, že každý kňaz vo veku, keď začína pastoračne pracovať, musí mať v sebe tú túžbu stretávať sa s mladými, prežívať s nimi radostné chvíle, poradiť im v ťažkých chvíľach štúdia. V tom čase to bol ešte väčší problém – opustiť rodinu, opustiť tie obce, dedinky na východnom Slovensku, na Orave či na Kysuciach a prísť do Bratislavy študovať na vysokú školu. Tak sa stal ich priateľom a – povedal by som – duchovným bratom.

Mocipáni neradi videli davy pred spovednicami

Keby sme pokračovali v týchto jeho štáciách, ako sa kedysi hovorilo, treba pripomenúť to, že si vtedajší mocipáci, súdruhovia, všimli toto účinkovanie mladého kňaza v Bratislave. Videli, aké davy mladých ľudí stoja pred spovednicami, koľko mladých ľudí sa tam zastavovalo ráno na svätú omšu a stretali sa na stretkách.

A takzvaný dohľad „štátu nad Cirkvou“ spôsobil, že aktívny mladý kňaz musel z Blumentálu odísť na dva roky do vzdialeného Štúrova, kde pôsobil v rokoch 1966 – 1968. Povedal som vzdialeného, áno, pre nás je to teraz ďaleko, ale teším sa, že Štúrovčania, ktorí sú tu, priniesli tú obetu a zo vzdialeného Štúrova prišli pozdraviť svojho bývalého pána kaplána, otca arcibiskupa Sokola. Sú tu prítomní a ja ich pozdravujem, lebo aj ja som bol potom jedenásť rokov farárom v Štúrove.

Za Dubčeka zavanuli vetry nádeje, a preto teologické štúdiá i kňazskú formáciu v bratislavskom seminári mohli, chvála Pánu Bohu, absolvovať a stať sa kňazmi mnohí, ktorým v tom dovtedy bránili prekážky nastolené komunistickým režimom. To znamená – tí, ktorí mali už ukončené štúdiá na inej vysokej škole; tí, ktorí mali maturitu nie na gymnáziu, SVŠ-ke, ale na škole technického zamerania, oni si jednoducho povymýšľali, že títo nemajú šancu dostať sa do seminára a študovať teológiu. V tom čase to bola eufória, nadšenie, síce veľmi krátke, že sa ocitlo v bratislavskom seminári okolo 360 bohoslovcov z celého Slovenska, samozrejme, to bol jeden seminár. Ale to bolo nadšenie. Tam boli vekové rozdiely veľmi veľké.

Nastúpil som v roku 1971. Mal som medzi svojimi konškolákmi takých, ktorí mali 50-55 rokov, takže boli ešte starší ako môj otecko. Mali sme ich vo veľkej úcte, keď sme vedeli, že toto je pán doktor, inžinier, profesor. Uvedomovali sme si, že oni zanechávajú svoju cestu, ktorú majú už otvorenú do budúcnosti, opúšťajú ju a prichádzajú na teologickú fakultu, aby sa z nich stali kňaz, aby mohli hlásať Božie slovo, radostnú zvesť evanjelia. Takže  sme im prirodzene vykali, hoci mnohí nás nahovárali, aby sme im tykali, ale nedalo nám to. A veľmi sme si ich vážili. Ja som počul veľa krásnych vecí o otcovi, ktorého vybrali za prefekta bratislavského seminára práve v tom roku 1968. Takže zo Štúrova odchádza do Bratislavy a tam sa stáva prefektom seminára.

Prefekt v seminári

Bol prísny, vyžadoval takú určitú pedantnosť. Kontroloval, či majú čisté topánky – aj zospodu, nielen zhora. Potom ich upozorňoval aj na také niektorého zlozvyky, ktoré si priniesli zvlášť tí mladší z domu. A jednoznačne hovoril, že kňaz má byť arbiter elegantiarum. To sa mi ako mladému bohoslovcovi moc nepáčilo, lebo som mal rád rifle, texasky a tenisky, ktoré som si nie tak často čistil, ale po čase sme všetci prišli na to, že áno: aby sme nevzbudzovali dojem u našich ľudí, u veriacich – no pozrite sa, nemá ženu, preto chodí tak ako starý mládenec. On dobre vedel, že máme reprezentovať Cirkev aj takýmto spôsobom. Poriadkom, disciplínou, ale samozrejme, k tomu pridával aj svoje duchovné a ľudské hodnoty, ktoré ho urobili obľúbeným medzi bohoslovcami.

No skončili sa roky dubčekovské, prišla takzvaná normalizácia, náprava spoločnosti v štýle Marxa a Engelsa, a opäť vyhnala Sokolíka – ako ho volali jeho priatelia – z Bratislavy. Tentokrát bol preložený do Serede, najprv ako kaplán, hoci to bol už jeho trinásty kaplánsky rok v živote. Neskôr sa stal administrátorom a napokon aj farárom a dekanom v Seredi (v rokoch 1970 – 1987).

Dňa 9. apríla ho biskup apoštolský administrátor Július Gábriš vymenoval za člena Zboru konzultorov. To sú tí najbližší radcovia biskupa. Tento orgán mal po smrti biskupa voliť jeho nástupcu. Božia vôľa si za nástupcu – po smrti otca biskupa Gábriša – vybrala 14. novembra 1987 veľadôstojného pána dekana Jána Sokola zo Serede. A túto voľbu konzultorov Vatikán uznal. Potvrdil ju tým, že 19. mája 1988 pápež Ján Pavol II., dnes už svätý, vymenoval Jána Sokola do slovenského Ríma za biskupa – apoštolského administrátora.

Svätý Metod a Ján Sokol

Vysviacka sa konala v tejto katedrále, tu na tomto mieste, 12. júna 1988. Tu ležal, vykonal tu prostráciu pri biskupskej vysviacke pred tvárou davov ľudí, ktorí naplnili do posledného miesta nielen katedrálu, ale aj námestie a priľahlé ulice. Tu bolo veľmi veľa ľudí, stovky a stovky ľudí, ktorí prišli na biskupskú vysviacku otca arcibiskupa, vtedy biskupa – apoštolského administrátora Jána Sokola.

O rok neskôr bol otec biskup Ján Sokol ustanovený za arcibiskupa – metropolitu Slovenskej cirkevnej provincie. Tu by som chcel upozorniť, že vtedy sa vytvorila jedna spoločná veľká slovenská cirkevná provincia, na čele ktorej stál arcibiskup metropolita Slovenska Mons. Ján Sokol. Tu si predstavte, že prvým arcibiskupom metropolitom Slovenska bol svätý Metod a druhým tu prítomný otec arcibiskup Ján Sokol. Potom sa Slovensko rozdelilo na Západnú a Východnú provinciu, takže dnes máme už dvoch metropolitov: bratislavského a košického. On zostal dodnes ako jediný slovenský metropolita po sv. Metodovi. Myslím si, že to je veľká vec a treba si to pripomínať, treba o tom vedieť.

Drahí bratia a sestry, chcel by som predsa len ešte pripomenúť ešte niektoré dôležité udalosti z jeho života.

Otec arcibiskup sa nikdy netajil svojou vernosťou slovenskému národu a hrdosťou na svoju vlasť. Po novembri 1989 sa zúčastnil na slávnostnom akte vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky a prvého januára 1993 Božím požehnaním v Dóme sv. Martina v Bratislave vystrojil do života Slovenskú republiku. O dva mesiace neskôr, 2. marca na tom istom mieste, požehnal jej prezidenta Michala Kováča.

K neopakovateľným chvíľam v živote nášho jubilanta patria aj tri návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku, počas ktorých ho sprevádzal a osobne ho privítal aj v tejto našej katedrále pred dvadsiatimi rokmi, keď už bol pápež Ján Pavol II. veľmi chorý, slabučký, a nepočítalo sa s tým, že by mohol navštíviť ešte aj Trnavu. A predsa sa Trnavčania dobre modlili spolu so svojím arcibiskupom, že sa podarilo priviesť pápeža do Trnavy a tu na tomto mieste, kde teraz sedí otec arcibiskup, tu bol svätý Ján Pavol II. – pri obraze našej Panny Márie Trnavskej, ktorý bol prenesený z baziliky do katedrály.

Otcovi arcibiskupovi pomáhali niektoré jeho také presvedčenia, povedal by som, také mottá, ktoré spomínal častokrát aj nám biskupom, kňazom: „Nedajte sa znechutiť, nikým, ničím, ani sebou samým!“ To ste mohli od neho počuť veľakrát. A je to veľká pravda, lebo keď sa človek nechá znechutiť veľmi ľahko niekým. Dnes to nie je výnimka, to nie je mimoriadna vec, že nás chce niekto znechutiť svojimi klamstvami a všelijakými hlúpymi primitívnymi rozhodnutiami. Nesmieme sa znechuť, musíme im žehnať. Prípadne v sebe môžeme urobiť aj malý exorcizmus – apage, satanas – keď sa na nás niekto vrhne príliš agresívne. Musíme reagovať pokojne, s úsmevom, modliť sa zaňho.

Ale ani ničím sa nesmieme nechať znechuť, to znamená ani chorobou, ani pandémiou, ani politickou situáciou, ktorá vzniká – to nás nesmie znechutiť v našej kňazskej službe. A sebou samým – to je tiež veľmi dôležité, keď je človek starší, nevládze na nohy, nevie sám seba obriadiť a musí vynaložiť veľa síl, aby si zdvihol ruženček, ktorý mu padol na zem. Teda ani sebou samými sa nesmieme nechať znechutiť.

Istým mementom tejto jeho horlivosti sú Božie chrámy postavené počas jeho služby. Ich výstavba mu ležala veľmi na srdci. Ako vravieval: „Nové kostoly bola moja srdcovka.“ Bolo ich spolu postavených 63. No to je naozaj úctyhodný počet.

Pastoračne nezabudol ani na Slovákov v zahraničí, keďže Konferencia biskupov Slovenska ho poverila tým, že sa stal predsedom Rady KBS pre pastoráciu Slovákov v zahraničí. Niekoľko desiatok návštev v Spojených štátoch amerických i na iných kontinentoch. Aj napriek dlhým letom a cestovaniu vždy vyžaroval z neho optimizmus a radosť zo stretnutia s veriacimi a priateľmi.

Keď som asi pred piatimi rokmi navštívil Detroit, každý spomínal: „Pozdravte otca arcibiskupa Sokola. On keď k nám priletel spoza veľkej mláky, tak nám priniesol kus Slovenska, radosti, spevu, nadšenia“ – takto si na neho spomínali a spomínajú aj dnes. To znamená, že nezabúdal ani na nich a prinášal obety. To, že potom oni sa mu potom odmenili tak po americky, že podporovali stavbu kostolov, podporovali ho napríklad pri oprave arcibiskupského paláca a mnohých iných vecí a dali to jemu ako dar, ako osobný dar – Janko, to tebe dávame, rob si s tým čo chceš. A niekto ho začne podozrievať, že peniaze. Ale to boli jeho peniaze – či sa vám to ľúbi, alebo nie. A on ich dal na správne miesto – tam, kam patrili, čo by dnešní mnohí kritici neurobili. Určite nie. A takto sa budovali chrámy.

Potom to boli aj cirkevné školy, ktoré počas komunizmu u nás vôbec neexistovali. V Maďarsku boli katolícke gymnáziá: františkánske, benediktínske, cisterciánske, piaristické, v Poľsku mali vysokú školu, lublinskú univerzitu. My sme nemali nič. A keď to bolo možné, po roku 1989, naši veriaci ani nevedeli, čo je to cirkevná škola. Čo sa tam deti budú furt modliť len ruženec? Alebo potom všetci chlapci pôjdu do seminára a dievčatá do rehole? Nemali o tom predstavu, šajnu. A bolo ich k tomu privádzať.

Sám som bol svedkom, že volala rozčúlená mamička, že jej chlapec chodí na cirkevné gymnázium a dostal päťku z matematiky. A keď ja to nevyriešim ako biskup, lebo my sme zriaďovatelia, tak oni sa obrátia na vyššie inštancie. Hovorím: a viete adresu k Svätému Otcovi? Že ten váš – neviem, či som nepovedal – fagan, sa nenaučil poriadne úlohu z matematiky, a teraz robíte okolo toho taký cirkus. To nebolo jednoduché spracovávať ľudí, aby pochopili, čo to znamená tá cirkevná škola. A otec arcibiskup to spolu so svojimi pomocnými biskupmi to vynikajúcim spôsobom urobil.

To, že otec arcibiskup mal pozitívny vzťah aj k maďarskej národnostnej menšine našich bratov a sestier, na to je spústa dôkazov. Vieme, že celebroval svätú omšu v maďarčine, dokonca aj na komárňanských modlitbových dňoch na Dobrého pastiera, keď sa modlia za duchovné a kňazské povolania.

Keď som zrátal kostoly, ktoré sa počas jeho služby postavali na maďarských miestach, v maďarských farnostiach, tak som ich napočítal pätnásť: Orechová Potôň, Trstená na Ostrove, Dunajský Klátov, Búč, Martovce, Galanta – Javorinka, Dvor Mikuláš, Vrbová nad Váhom, Slovenské Ďarmoty, Nenince, Záhorce a Veľký Krtíš. Určite, že tam finančne spolupracovali tí veriaci alebo si získali aj iné prostriedky, ale tým hlavným organizátorom zodpovedným bol arcibiskup.

Školy: Olováry, Kleňany, Čalomyja, Sečianky, Plášťovce, Ipeľské Predmostie – Šahy, Štúrovo, Komárno, Kolárovo a Dunajská Streda – tam sú všade katolícke školy s vyučovacím jazykom maďarským. Treba to spomenúť, že to je úžasná vec. Popritom, že máme tie slovenské školy, s vyučovacím jazykom slovenským.

Dobrý pastier, ktorý položí aj život za svoje ovečky

Skutočne som v ňom spoznal tohto dobrého pastiera, hoci aj my sme sa niekedy pochytili a ja z takej troška ješitnosti alebo ja neviem, čo to bolo, najšikovnejšie som ho začal, keď sa jednalo o nejaké maďarské záležitosti historické, no tak ja ako Prešporák som sa držal toho monarchistického troška, že s prepáčením, a tam sme už potom diskutovali vo veľkom. Ale boli to milé rozhovory skutočne. Veľa mi otec arcibiskup toho múdra a tých duchovných hodnôt daroval.

Modlil sa ruženec. To, že si vybral za svoje heslo: Renovatio spiritualis per Mariam – Duchovná obnova skrze Máriu – myslím si, že toto heslo v jeho živote znamenalo veľmi veľa.

A potom: Sentire cum Ecclesia – cítiť s Cirkvou, žiť s Cirkvou, milovať Cirkev, obetovať sa pre Cirkev a bojovať za to, aby Cirkev vždy išla cestou pravdy, pravého učenia Katolíckej cirkvi a neodbočovala do všelijakých spletitých uličiek.

Otec arcibiskup, skončil by som jedným takým literárnym pokusom biednym, ktorý som tak horko-ťažko dal dokopy. A chcem v ňom vyjadriť to, že ako ten človek prechádza z detstva k tomuto veku starého šedivého muža.

Rozjímam v tráve plnej púpavovej krásy,

hlboko v duši listujem v albume

zažltnutých stránok.

Rozbehnúť sa túžim jak chlapča malé

do sveta detských spomienok.

Lietať ma to láka s kŕdľami lastovičiek

z dolného konca až na ten horný

k prameňu žblnkajúcej chociny.

V slnečnom oceáne aj večer za mesačného svitu,

keď usínam na vankúši z kozmického prachu,

tak krásne mi je s tebou kráčať, Pane,

ruka v ruke po plátne nebeského biografu.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

zdroj: www.abu.sk

Cez Máriu k Ježišovi.

svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort

Nie odvaha, nie zbrane, nie vojvodcovia, ale Ružencová Panna Mária z nás urobila víťazov.

sv. Pius V. po víťazstve pri Lepante

Svätý ruženec bude mocnou armádou proti peklu. Zničí zlozvyk, zníži hriech a zničí kacírstvo. To spôsobí rozkvet dobrých skutkov. Získa pre duše hojné Božie milosrdenstvo. Odstráni zo sŕdc ľudí lásku k svetu a jeho márnosti a pozdvihne ich k túžbe po večných veciach.

svätý Alfonz Maria de Liguori

Dajte mi armádu modliacu sa ruženec a dobyjem svet.

blahoslavený Pius IX.

Ak chcete, aby vo vašich domovoch zavládol pokoj, modlite sa v rodine ruženec, je to modlitba, ktorá sa najviac dotýka srdca Matky Božej.

svätý Pius X.

Túto modlitbu nás naučila Panna Mária, ako nás Pán Ježiš naučil Otče náš. Modli sa ruženec často, stojí to tak málo, ale znamená mnoho!

sv. páter Pio

Ruženec je mocnejší ako atómová bomba.

Ján Pavol II.

Ruženec stavia Pána Ježiša Krista do centra (života, rodiny, spoločnosti), tak ako to robila Panna Mária, keď vnútorne rozjímala o všetkom, čo sa hovorilo o jej Synovi a potom o tom, čo robil a hovoril.

Benedikt XVI.

7. októbra máme sviatok Ružencovej Panny Márie. Kedysi to bol sviatok bratstiev sv. ruženca, ale po slávnej námornej bitke spojených katolíckych vojsk (Svätá liga) s početnejšou osmanskou tureckou flotilou 7. 10. 1571 pri námornom prístave Lepanto (v Jónskom mori v Korintskom zálive), ktorú katolíci s Božou pomocou a na príhovor Matky Božej vyhrali a nepriateľa drvivo porazili, bol z vďaky ustanovený pre celú Cirkev. (viac o tom tu: …ODKAZ… ) Treba vedieť, že za katolícke sily sa vtedy celá časť katolíckej Európy modlila na príkaz pápeža sv. Pia V. práve svätý ruženec a konali sa ružencové procesie a verejné modlitby.

Ruženec.

V dávnych časoch bolo obyčajou pliesť z krásnych a voňavých kvetov veniec a darovať ho významným osobám, preukazujúc im tak mimoriadnu česť. Za kvet kráľovský sa medzi mnohými národmi dodnes považuje ruža. V časoch pohanských Grékov a neskôr i Rimanov zase víťazom v bojoch a zápasoch položili na hlavu vavrínový veniec a tak kráčali v slávnostnom sprievode mestom, ktoré volalo hrdinovi na slávu.

Najväčšia česť spomedzi ľudí isto patrí najčistejšej a najvznešenejšej Panne a Matke Márii, a to hneď po Bohu. Je to preto, lebo práve ona priniesla svetu najväčšieho víťaza, a to víťaza nad hriechom, diablom a smrťou: nášho Pána a Vykupiteľa Ježiša Krista. Teda sa patrí, aby sme jej uplietli a darovali víťazný veniec.

Veniec, ktorý pletieme ku cti Panny Márie však nie je iba z obyčajných prirodzených kvetov a ruží, ale je zložený z najkrajších a najľúbeznejších ruží duchovných t.j. z najutešenejších modlitieb, ktorými najlepšie ctíme Pannu Máriu. Tento veniec z duchovných ruží nazývame RUŽENEC.

Ruženec sa podobá knihe žalmov kráľa Dávida, pretože tá pozostáva zo 150 žalmov a v ruženci sa opakuje 150 Zdravasov. Preto sa ruženec volá aj Mariánskym žaltárom.

Dôležitosť a sila modlitby sv. ruženca.

exorcista p. Juan Gonzala Ovidio Calleja

Tým, ktorí sú už rozhodnutí koho voliť, želám, aby sa nesklamali, aby vami zvolení zástupcovia váš hlas nezradili a nepredali, ako tomu už bolo toľkokrát.

Nech mozole otcov nevyjdú nazmar, nech slzy mám netečú nadarmo a veselý džavot detí nech neprehlušia bomby a výstrely z kanónov.

Tým, ktorí ešte váhate a máte pochybnosti, si dovolím predložiť niekoľko nápadov:

1. Dali by ste tomu politikovi, ktorého chcete voliť na víkend na chatu vaše dieťa? Dospievajúcu dcéru, syna, alebo i malé dieťa, vnuka, pravnučku? Ak si poviete, to asi nie, tak prosím, nedávajte mu teda do rúk ani našu vlasť a národ. (Ani na víkend nieto na štyri roky.)

2. Keby ste cestovali na pár týždňov preč, dali by ste tomu politikovi s dôverou a bez pochybností kľúče od vášho domu, bytu? Ak nie, nerobte to ani so Slovenskom.

3. Zamestnali by ste takého politika vo svojej firme? Dali by ste ho na dôležitú pozíciu? Ak nie, neposúvajte ho do vedenia nášho štátu.

Nenechajte sa opiť rožkom. Prázdnymi sľubmi. Jalovými heslami alebo falošným úsmevom. Veď aj diabol sa vie tváriť ako anjel svetla. Ani manipulovať objednanými prieskumami. Nevoľte menšie zlo. Prosím, nebolo už menšieho zla dosť?

Na zamyslenie stojí i postreh niektorých bystrých pozorovateľov vecí verejných, ktorí sa mi zverili s myšlienkou, s ktorou sa s vami podelím: Ak niekoho skorumpované médiá slúžiace lži, nízkym vášňam a mamone neznášajú, odmietajú, osočujú a nedajú mu takmer žiadny priestor, nie je to možný náznak, že práve ten človek je neskazený, nekúpený, nezastrašený a bude paradoxne práve on dobrá voľba? A koho tie isté médiá chvália, velebia… to si už domyslíte sami.

V Božích prikázaniach neslobodno robiť kompromisy a tie sa musia dodržiavať aj v politike. Kto má takýto zámer z kandidátov?

Nezabudnime ani na minulosť, čo kto už dokázal, aké je za ním ovocie. Koľko dobra alebo zla už nášmu Slovensku privodil. Kto je vrtichvost a skade vietor stade plášť, kto podvodník, kto klamár, kto zákerný zradca alebo kto pevne a dlhodobo stojí na odvekých zásadách, ktoré sú v súlade s nemennými Božími zákonmi a s hlbokou láskou k národu?

Odhoďme ľahkovážnosť a naivitu. Želám vám veľa svetla Ducha Svätého. Múdrosť, rozvahu i odhodlanie. Aby ste sa raz za svoju voľbu nehanbili ani pred svojimi deťmi a vnukmi, ani pred Všemohúcim Bohom.

Mimochodom, poznáte vtipné verše Janka Jesenského o voľbách, ktoré nestratili na sile?

Tak nech sa páči:

V tých voľbách demokratických je predsa čosi novô
a to je, že hlas národ má a vyvolený slovo!
Pred dažďom rastú oblaky, pred voľbami zas sľuby
po daždi rastú rýdziky,po voľbách prázdne huby.
Pri voľbách národ vyberie si stranu milovanú,
po voľbách strana milovaná ho odloží na stranu.
A pravda zostáva pod potmehúdskym slncom,
voliči prídu ku urnám a vyvolení k hrncom!

Preto je veľmi smutné počúvať otrepanú frázu: „Ja tomuto politikovi verím.“ Politikom sa neverí. Veríme v Boha. Politici sa kontrolujú. 30. septembra máte možnosť uskutočniť výsledky svojej kontroly.

Neodpustím si záverečnú otázku:

Čo sa vám viac pozdáva: Keď národ vymení politikov, alebo keď politici vymenia národ?

Výber je na vás. Sapienti sat.

František Mašek

Milí veriaci, drahí bratia a sestry, sme bezprostredne pred voľbami, keď si mnohí kladú nielen otázku koho voliť, ale aj či má vôbec zmysel pristúpiť k volebným urnám. Napriek tomu, že sa medzi ľuďmi rozmohla ľahostajnosť a rezignácia voči celospoločenskému a politickému dianiu, povzbudzujeme vás, aby ste nepodliehali nezáujmu a pasivite, ale rozhodovali ste sa pre zodpovednosť za spoločné dobro a blaho každého občana Slovenskej republiky.

Cirkev nevstupuje do politickej kampane, výber strany a kandidátov je na každom jednotlivcovi. Povzbudzujeme vás však, aby ste sa dobre oboznámili s programom konkrétnej politickej strany a nerozhodovali sa na základe emócií či zjednodušených úvah.

Sme povolaní používať rozum, pridŕžať sa evanjeliových hodnôt a na dobro každého muža a ženy sa pozerať cez Ježišovo posolstvo. Kresťan nech teda nevolí strany alebo poslancov, ktorí – povedané slovami pápeža Františka – podporujú „ideologickú kolonizáciu“, čiže súhlasia s potratmi, registrovanými partnerstvami, eutanáziou či genderovou ideológiou, alebo šíria dezinformácie, nenávisť a rozdelenie.

Pre správne rozlišovanie je potrebná múdrosť Ducha, ktorého máme prosiť, aby nás osvietil svojím poznaním. Rozlišovanie prebieha v tichu modlitby, ale je tiež spojené s našimi skutkami. Konať spravodlivo a čestne prináleží každému človeku, o to viac kresťanovi. Ježiš nám hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14, 15) Ak sa dáme viesť pravou Kristovou láskou voči blížnym, Duch pravdy nám otvorí oči a myseľ.

My biskupi Slovenska sa za vás modlíme a zároveň pozývame všetkých k modlitbám za voľby. Vyprosujeme vám požehnanie i svetlo Ducha Svätého pre správne rozhodnutia.

Bratislava 14. septembra 2023