Cítiť s Cirkvou, žiť s Cirkvou, milovať Cirkev

TRNAVA 11. októbra 2023 – Homília trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha, ktorú predniesol počas slávnostnej svätej omše 9. októbra v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave pri príležitosti 90. narodenín emeritného trnavského arcibiskupa Mons. Jána Sokola.

Vaša Excelencia, otec arcibiskup Ján – náš drahý jubilant,

Vaša Excelencia, apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli,

otcovia arcibiskupi a biskupi,

milí kňazi, rehoľníci, rehoľné sestričky, drahí príbuzní jubilanta, otca arcibiskupa, priatelia, dobrodinci, predstavitelia spoločenského i politického života,

drahí bratia a sestry v Kristovi!

Múdrosť človeka so šedivými vlasmi

Jedna starobylá japonská múdrosť hovorí, že iba tá rodina si dokáže zachovať múdrosť a šťastie, ktorá má vo svojom strede človeka so šedivými vlasmi. Cirkev na Slovensku v tento deň ďakuje Všemohúcemu Bohu za dar života muža so šedivými vlasmi – arcibiskupa Jána Sokola. Deväťdesiat rokov je Božím požehnaním, ale je aj napísaným životným príbehom a svedectvom o láske Boha k stvorenému človeku a jeho kráčaním za Kristom. Oslava takéhoto jubilea je príležitosťou poďakovať, ale si aj zaspomínať na pekné okamihy života.

Je zaujímavé, že už v tom vyššom veku, keď sa dožijeme tých 70, 80, 90 rokov, tak väčšinou si spomíname len na tie dobré udalosti, krásne, pekné milé. A to menej dobré sa akoby stráca.

Ja si to tak všímam aj pri stolovaní, keď spolu sedíme s otcom arcibiskupom, a predtým aj s ostatnými otcami biskupmi – Tóthom, Vrablecom – že sme sa rozprávali stále o čomsi pozitívnom, veselom z ich mladosti, z detských rokov – ako keby to bola nevyčerpateľná studnica týchto dobrých spomienok.

Arcibiskup Ján Sokol sa narodil 9. októbra 1933. Pochádzal, skoro ako každý Slovák v tom čase, zo skromných pomerov. Zbožná veriaca rodina i celé rodné Jacovce neďaleko Topoľčian boli dobrým prostredím pre vznik kňazského povolania.

Po maturite na topoľčianskom gymnáziu v roku 1953 vstúpil do kňazského seminára v Bratislave. V tom roku sa hlásilo 30 seminaristov, no podľa numerus clausus – teda obmedzený počet, ktorý určila vtedajšia komunistická moc -, mohlo byť prijatých maximálne dvanásť uchádzačov. Chvála Bohu, medzi tými, ktorých prijali, bol aj mladý študent Ján Sokol.

Po štúdiu a formácií bol v júni 1957 vysvätený za kňaza. Jeho kňazské pôsobenie, zavŕšené službou arcibiskupa, má v istom zmysle rozmer biblickej plnosti. Ako kňaz pôsobil na siedmich miestach.

Prvou kaplánkou boli Šurany, druhou Levice, treťou zastávkou bol bratislavský Blumentál, farnosť Bratislava-Nové Mesto. Tu ovplyvnil život veľkej skupiny vysokoškolákov a študentov, ktorej dodnes zachovaný názov „Kačabar“ vyvoláva spomienky a úsmev na príjemne prežitú mladosť a duchovné vedenie mladým kaplánom, dôstojným pánom Jánom Sokolom. Snáď si otec arcibiskup ani neuvedomil za tie roky, za tých dvadsať rokov, čo sme spolu, ja už vlastne o tej kačabarskej partii viem viac než on, lebo niečo on už zabudol a mne sa to nejako v pamäti drží. Keď vidím, že sa k nemu blíži niekto s úsmevom v takom strednom či staršom veku, tak už viem – no toto je určite niekto z kačabarskej partie. A je to také milé. Myslím si, že každý kňaz vo veku, keď začína pastoračne pracovať, musí mať v sebe tú túžbu stretávať sa s mladými, prežívať s nimi radostné chvíle, poradiť im v ťažkých chvíľach štúdia. V tom čase to bol ešte väčší problém – opustiť rodinu, opustiť tie obce, dedinky na východnom Slovensku, na Orave či na Kysuciach a prísť do Bratislavy študovať na vysokú školu. Tak sa stal ich priateľom a – povedal by som – duchovným bratom.

Mocipáni neradi videli davy pred spovednicami

Keby sme pokračovali v týchto jeho štáciách, ako sa kedysi hovorilo, treba pripomenúť to, že si vtedajší mocipáci, súdruhovia, všimli toto účinkovanie mladého kňaza v Bratislave. Videli, aké davy mladých ľudí stoja pred spovednicami, koľko mladých ľudí sa tam zastavovalo ráno na svätú omšu a stretali sa na stretkách.

A takzvaný dohľad „štátu nad Cirkvou“ spôsobil, že aktívny mladý kňaz musel z Blumentálu odísť na dva roky do vzdialeného Štúrova, kde pôsobil v rokoch 1966 – 1968. Povedal som vzdialeného, áno, pre nás je to teraz ďaleko, ale teším sa, že Štúrovčania, ktorí sú tu, priniesli tú obetu a zo vzdialeného Štúrova prišli pozdraviť svojho bývalého pána kaplána, otca arcibiskupa Sokola. Sú tu prítomní a ja ich pozdravujem, lebo aj ja som bol potom jedenásť rokov farárom v Štúrove.

Za Dubčeka zavanuli vetry nádeje, a preto teologické štúdiá i kňazskú formáciu v bratislavskom seminári mohli, chvála Pánu Bohu, absolvovať a stať sa kňazmi mnohí, ktorým v tom dovtedy bránili prekážky nastolené komunistickým režimom. To znamená – tí, ktorí mali už ukončené štúdiá na inej vysokej škole; tí, ktorí mali maturitu nie na gymnáziu, SVŠ-ke, ale na škole technického zamerania, oni si jednoducho povymýšľali, že títo nemajú šancu dostať sa do seminára a študovať teológiu. V tom čase to bola eufória, nadšenie, síce veľmi krátke, že sa ocitlo v bratislavskom seminári okolo 360 bohoslovcov z celého Slovenska, samozrejme, to bol jeden seminár. Ale to bolo nadšenie. Tam boli vekové rozdiely veľmi veľké.

Nastúpil som v roku 1971. Mal som medzi svojimi konškolákmi takých, ktorí mali 50-55 rokov, takže boli ešte starší ako môj otecko. Mali sme ich vo veľkej úcte, keď sme vedeli, že toto je pán doktor, inžinier, profesor. Uvedomovali sme si, že oni zanechávajú svoju cestu, ktorú majú už otvorenú do budúcnosti, opúšťajú ju a prichádzajú na teologickú fakultu, aby sa z nich stali kňaz, aby mohli hlásať Božie slovo, radostnú zvesť evanjelia. Takže  sme im prirodzene vykali, hoci mnohí nás nahovárali, aby sme im tykali, ale nedalo nám to. A veľmi sme si ich vážili. Ja som počul veľa krásnych vecí o otcovi, ktorého vybrali za prefekta bratislavského seminára práve v tom roku 1968. Takže zo Štúrova odchádza do Bratislavy a tam sa stáva prefektom seminára.

Prefekt v seminári

Bol prísny, vyžadoval takú určitú pedantnosť. Kontroloval, či majú čisté topánky – aj zospodu, nielen zhora. Potom ich upozorňoval aj na také niektorého zlozvyky, ktoré si priniesli zvlášť tí mladší z domu. A jednoznačne hovoril, že kňaz má byť arbiter elegantiarum. To sa mi ako mladému bohoslovcovi moc nepáčilo, lebo som mal rád rifle, texasky a tenisky, ktoré som si nie tak často čistil, ale po čase sme všetci prišli na to, že áno: aby sme nevzbudzovali dojem u našich ľudí, u veriacich – no pozrite sa, nemá ženu, preto chodí tak ako starý mládenec. On dobre vedel, že máme reprezentovať Cirkev aj takýmto spôsobom. Poriadkom, disciplínou, ale samozrejme, k tomu pridával aj svoje duchovné a ľudské hodnoty, ktoré ho urobili obľúbeným medzi bohoslovcami.

No skončili sa roky dubčekovské, prišla takzvaná normalizácia, náprava spoločnosti v štýle Marxa a Engelsa, a opäť vyhnala Sokolíka – ako ho volali jeho priatelia – z Bratislavy. Tentokrát bol preložený do Serede, najprv ako kaplán, hoci to bol už jeho trinásty kaplánsky rok v živote. Neskôr sa stal administrátorom a napokon aj farárom a dekanom v Seredi (v rokoch 1970 – 1987).

Dňa 9. apríla ho biskup apoštolský administrátor Július Gábriš vymenoval za člena Zboru konzultorov. To sú tí najbližší radcovia biskupa. Tento orgán mal po smrti biskupa voliť jeho nástupcu. Božia vôľa si za nástupcu – po smrti otca biskupa Gábriša – vybrala 14. novembra 1987 veľadôstojného pána dekana Jána Sokola zo Serede. A túto voľbu konzultorov Vatikán uznal. Potvrdil ju tým, že 19. mája 1988 pápež Ján Pavol II., dnes už svätý, vymenoval Jána Sokola do slovenského Ríma za biskupa – apoštolského administrátora.

Svätý Metod a Ján Sokol

Vysviacka sa konala v tejto katedrále, tu na tomto mieste, 12. júna 1988. Tu ležal, vykonal tu prostráciu pri biskupskej vysviacke pred tvárou davov ľudí, ktorí naplnili do posledného miesta nielen katedrálu, ale aj námestie a priľahlé ulice. Tu bolo veľmi veľa ľudí, stovky a stovky ľudí, ktorí prišli na biskupskú vysviacku otca arcibiskupa, vtedy biskupa – apoštolského administrátora Jána Sokola.

O rok neskôr bol otec biskup Ján Sokol ustanovený za arcibiskupa – metropolitu Slovenskej cirkevnej provincie. Tu by som chcel upozorniť, že vtedy sa vytvorila jedna spoločná veľká slovenská cirkevná provincia, na čele ktorej stál arcibiskup metropolita Slovenska Mons. Ján Sokol. Tu si predstavte, že prvým arcibiskupom metropolitom Slovenska bol svätý Metod a druhým tu prítomný otec arcibiskup Ján Sokol. Potom sa Slovensko rozdelilo na Západnú a Východnú provinciu, takže dnes máme už dvoch metropolitov: bratislavského a košického. On zostal dodnes ako jediný slovenský metropolita po sv. Metodovi. Myslím si, že to je veľká vec a treba si to pripomínať, treba o tom vedieť.

Drahí bratia a sestry, chcel by som predsa len ešte pripomenúť ešte niektoré dôležité udalosti z jeho života.

Otec arcibiskup sa nikdy netajil svojou vernosťou slovenskému národu a hrdosťou na svoju vlasť. Po novembri 1989 sa zúčastnil na slávnostnom akte vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky a prvého januára 1993 Božím požehnaním v Dóme sv. Martina v Bratislave vystrojil do života Slovenskú republiku. O dva mesiace neskôr, 2. marca na tom istom mieste, požehnal jej prezidenta Michala Kováča.

K neopakovateľným chvíľam v živote nášho jubilanta patria aj tri návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku, počas ktorých ho sprevádzal a osobne ho privítal aj v tejto našej katedrále pred dvadsiatimi rokmi, keď už bol pápež Ján Pavol II. veľmi chorý, slabučký, a nepočítalo sa s tým, že by mohol navštíviť ešte aj Trnavu. A predsa sa Trnavčania dobre modlili spolu so svojím arcibiskupom, že sa podarilo priviesť pápeža do Trnavy a tu na tomto mieste, kde teraz sedí otec arcibiskup, tu bol svätý Ján Pavol II. – pri obraze našej Panny Márie Trnavskej, ktorý bol prenesený z baziliky do katedrály.

Otcovi arcibiskupovi pomáhali niektoré jeho také presvedčenia, povedal by som, také mottá, ktoré spomínal častokrát aj nám biskupom, kňazom: „Nedajte sa znechutiť, nikým, ničím, ani sebou samým!“ To ste mohli od neho počuť veľakrát. A je to veľká pravda, lebo keď sa človek nechá znechutiť veľmi ľahko niekým. Dnes to nie je výnimka, to nie je mimoriadna vec, že nás chce niekto znechutiť svojimi klamstvami a všelijakými hlúpymi primitívnymi rozhodnutiami. Nesmieme sa znechuť, musíme im žehnať. Prípadne v sebe môžeme urobiť aj malý exorcizmus – apage, satanas – keď sa na nás niekto vrhne príliš agresívne. Musíme reagovať pokojne, s úsmevom, modliť sa zaňho.

Ale ani ničím sa nesmieme nechať znechuť, to znamená ani chorobou, ani pandémiou, ani politickou situáciou, ktorá vzniká – to nás nesmie znechutiť v našej kňazskej službe. A sebou samým – to je tiež veľmi dôležité, keď je človek starší, nevládze na nohy, nevie sám seba obriadiť a musí vynaložiť veľa síl, aby si zdvihol ruženček, ktorý mu padol na zem. Teda ani sebou samými sa nesmieme nechať znechutiť.

Istým mementom tejto jeho horlivosti sú Božie chrámy postavené počas jeho služby. Ich výstavba mu ležala veľmi na srdci. Ako vravieval: „Nové kostoly bola moja srdcovka.“ Bolo ich spolu postavených 63. No to je naozaj úctyhodný počet.

Pastoračne nezabudol ani na Slovákov v zahraničí, keďže Konferencia biskupov Slovenska ho poverila tým, že sa stal predsedom Rady KBS pre pastoráciu Slovákov v zahraničí. Niekoľko desiatok návštev v Spojených štátoch amerických i na iných kontinentoch. Aj napriek dlhým letom a cestovaniu vždy vyžaroval z neho optimizmus a radosť zo stretnutia s veriacimi a priateľmi.

Keď som asi pred piatimi rokmi navštívil Detroit, každý spomínal: „Pozdravte otca arcibiskupa Sokola. On keď k nám priletel spoza veľkej mláky, tak nám priniesol kus Slovenska, radosti, spevu, nadšenia“ – takto si na neho spomínali a spomínajú aj dnes. To znamená, že nezabúdal ani na nich a prinášal obety. To, že potom oni sa mu potom odmenili tak po americky, že podporovali stavbu kostolov, podporovali ho napríklad pri oprave arcibiskupského paláca a mnohých iných vecí a dali to jemu ako dar, ako osobný dar – Janko, to tebe dávame, rob si s tým čo chceš. A niekto ho začne podozrievať, že peniaze. Ale to boli jeho peniaze – či sa vám to ľúbi, alebo nie. A on ich dal na správne miesto – tam, kam patrili, čo by dnešní mnohí kritici neurobili. Určite nie. A takto sa budovali chrámy.

Potom to boli aj cirkevné školy, ktoré počas komunizmu u nás vôbec neexistovali. V Maďarsku boli katolícke gymnáziá: františkánske, benediktínske, cisterciánske, piaristické, v Poľsku mali vysokú školu, lublinskú univerzitu. My sme nemali nič. A keď to bolo možné, po roku 1989, naši veriaci ani nevedeli, čo je to cirkevná škola. Čo sa tam deti budú furt modliť len ruženec? Alebo potom všetci chlapci pôjdu do seminára a dievčatá do rehole? Nemali o tom predstavu, šajnu. A bolo ich k tomu privádzať.

Sám som bol svedkom, že volala rozčúlená mamička, že jej chlapec chodí na cirkevné gymnázium a dostal päťku z matematiky. A keď ja to nevyriešim ako biskup, lebo my sme zriaďovatelia, tak oni sa obrátia na vyššie inštancie. Hovorím: a viete adresu k Svätému Otcovi? Že ten váš – neviem, či som nepovedal – fagan, sa nenaučil poriadne úlohu z matematiky, a teraz robíte okolo toho taký cirkus. To nebolo jednoduché spracovávať ľudí, aby pochopili, čo to znamená tá cirkevná škola. A otec arcibiskup to spolu so svojimi pomocnými biskupmi to vynikajúcim spôsobom urobil.

To, že otec arcibiskup mal pozitívny vzťah aj k maďarskej národnostnej menšine našich bratov a sestier, na to je spústa dôkazov. Vieme, že celebroval svätú omšu v maďarčine, dokonca aj na komárňanských modlitbových dňoch na Dobrého pastiera, keď sa modlia za duchovné a kňazské povolania.

Keď som zrátal kostoly, ktoré sa počas jeho služby postavali na maďarských miestach, v maďarských farnostiach, tak som ich napočítal pätnásť: Orechová Potôň, Trstená na Ostrove, Dunajský Klátov, Búč, Martovce, Galanta – Javorinka, Dvor Mikuláš, Vrbová nad Váhom, Slovenské Ďarmoty, Nenince, Záhorce a Veľký Krtíš. Určite, že tam finančne spolupracovali tí veriaci alebo si získali aj iné prostriedky, ale tým hlavným organizátorom zodpovedným bol arcibiskup.

Školy: Olováry, Kleňany, Čalomyja, Sečianky, Plášťovce, Ipeľské Predmostie – Šahy, Štúrovo, Komárno, Kolárovo a Dunajská Streda – tam sú všade katolícke školy s vyučovacím jazykom maďarským. Treba to spomenúť, že to je úžasná vec. Popritom, že máme tie slovenské školy, s vyučovacím jazykom slovenským.

Dobrý pastier, ktorý položí aj život za svoje ovečky

Skutočne som v ňom spoznal tohto dobrého pastiera, hoci aj my sme sa niekedy pochytili a ja z takej troška ješitnosti alebo ja neviem, čo to bolo, najšikovnejšie som ho začal, keď sa jednalo o nejaké maďarské záležitosti historické, no tak ja ako Prešporák som sa držal toho monarchistického troška, že s prepáčením, a tam sme už potom diskutovali vo veľkom. Ale boli to milé rozhovory skutočne. Veľa mi otec arcibiskup toho múdra a tých duchovných hodnôt daroval.

Modlil sa ruženec. To, že si vybral za svoje heslo: Renovatio spiritualis per Mariam – Duchovná obnova skrze Máriu – myslím si, že toto heslo v jeho živote znamenalo veľmi veľa.

A potom: Sentire cum Ecclesia – cítiť s Cirkvou, žiť s Cirkvou, milovať Cirkev, obetovať sa pre Cirkev a bojovať za to, aby Cirkev vždy išla cestou pravdy, pravého učenia Katolíckej cirkvi a neodbočovala do všelijakých spletitých uličiek.

Otec arcibiskup, skončil by som jedným takým literárnym pokusom biednym, ktorý som tak horko-ťažko dal dokopy. A chcem v ňom vyjadriť to, že ako ten človek prechádza z detstva k tomuto veku starého šedivého muža.

Rozjímam v tráve plnej púpavovej krásy,

hlboko v duši listujem v albume

zažltnutých stránok.

Rozbehnúť sa túžim jak chlapča malé

do sveta detských spomienok.

Lietať ma to láka s kŕdľami lastovičiek

z dolného konca až na ten horný

k prameňu žblnkajúcej chociny.

V slnečnom oceáne aj večer za mesačného svitu,

keď usínam na vankúši z kozmického prachu,

tak krásne mi je s tebou kráčať, Pane,

ruka v ruke po plátne nebeského biografu.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

zdroj: www.abu.sk